Autor: Nora Baráthová
Prevažná väčšina mužského obyvateľstva Kežmarku sa zaoberala remeslom. Najstarší remeselníci zabezpečovali obyvateľom to najdôležitejšie – stravu, odev, obuv, pracovné nástroje, ale aj zbrane. R. 1438 pracovalo v Kežmarku 12 ševcov, 8 mäsiarov, 7 krajčírov, 5 kožušníkov, 5 tkáčov, 5 garbiarov, 5 kováčov, 4 nožiari, 4 zámočníci, 4 kolesári, 3 tesári, 3 mečiari, 2 remenári, 2 stolári, 2 pekári, 2 zlatníci, 2 postrihovači súkna, 1 súkenník, 1 klinčiar, 1 klampiar, 1 debnár, 1 medikováč, 1 murár. Ale stretávame sa aj s inou – skôr tajnou činnosťou. Kežmarok dostal r. 1269 mestské práva. Onedlho r. 1271 uhorský kráľ Štefan V. dáva podobné práva všetkým prisťahovaným Nemcom – Sasom, žijúcim na Spiši. Dostali aj rôzne výhody – slobodný rybolov, lov zveri, klčovanie lesov, ktoré mohli meniť na oráčinu, hľadanie a dolovanie drahých a úžitkových kovov. Tieto výsady sa samozrejme týkali aj Kežmarčanov. Niektorým – hoci sa zaoberali hlavne remeslom a poľnohospodárstvom – sa myšlienka hľadať zlato zapáčila. Dodnes žije chotárny názov Goldsberg – Zlatý vrch, Goldseifen (spomína sa už r. 1460!) – Zlatý potok, v priamom preklade to znamená ryžoviská zlata, kde sa ešte na prelome 18 a 19. stor. skutočne ryžovalo zlato, vallis Goldgruben (1563) – Údolie zlatých jám – čiže baňa, na mape z r. 1756 nájdeme Goldener Hau – Zlaté rúbanisko alebo dokonca tiež baňa, Goldener Brün – Zlatá studnička, resp. Zlatý prameň. Zlatá horúčka však po storočiach ustúpila, zlata sa našlo zrejme veľmi málo. Čo tak skúsiť znova hľadať vo vode zlaté šupinky? To by sa ešte len obohatila mestská kasa!
Comments