Nový evanjelický kostol
![cerv1 [Převedený]-01.png](https://static.wixstatic.com/media/71aaa7_873def6a8b484e7e9a42b73440d6bdde~mv2_d_3334_2500_s_4_2.png/v1/fill/w_273,h_205,al_c,q_85,usm_0.66_1.00_0.01,enc_auto/cerv1%20%5BP%C5%99eveden%C3%BD%5D-01.png)
Kostol v číslach:
Trvanie výstavby: 22 rokov (s 11-ročnou prestávkou)
Vysvätenie: 2. 12. 1894
Vek budovy: >124 rokov
Dĺžka: 80 m Šírka: 20 m
Výška kupoly: 33 m
Výška veže: 42 m
Počet chórov: 1
Počet kazateľníc: 2
Počet miest na sedenie: 900
Počet organových registrov: 30
Počet organových píšťal: 1869
Národná kultúrna pamiatka: od 4. 12. 1981
História
V druhej polovici 19. storočia sa kežmarskí evanjelici rozhodli pre stavbu nového, na pohľad reprezentačnejšieho chrámu - drevený artikulárny kostol chátral a začal byť nebezpečný, predovšetkým
po statickej stránke.
Preto delegácia cirkvi navštívila r. 1870 pôvodom dánskeho stavebného inžiniera Teofila von Hansena, v tej dobe hlavného krajinského architekta a profesora architektúry na Akadémii vied vo Viedni, ktorý jej daroval svoje vlastné projekty a tie - ako hovorí tradícia - boli pôvodne určené pre Orient. Projekt zaujal svojou výnimočnosťou. Nemal mať jednotný stavebný štýl, ale stavba mala obsahovať v rámci tzv. eklektického slohu prvky byzantské, románske, renesančné, maurské, ba aj rôzne orientálne. Traduje sa, že dar Hansena bol podmienený uskutočnením výstavby kostola, čo známi “skúpi Spišiaci” prijali s radosťou.
Jedinečnosť projektu Kežmarčanov zaujala - zrejme boli presvedčení, že podobná stavba sa v strednej Európe nenájde. Možno netušili, že kostol veľmi podobného vzhľadu (ale bez veže a kupoly) stojí
od roku 1849 v Gumpendorfe - v časti Viedne. Projektoval ho profesor architektúry Ludwig Förster, podľa ktorého plánov sa postavila napr. synagóga v Miskolci (a ako kostol v Gumpendorfe, tak aj kostol
v Kežmarku synagógu veľmi pripomína), pričom mu asistoval jeho zať - Teofil Hansen. Hansen mal v tom čase za sebou okrem iných významných stavieb aj projekty sakrálnych budov, ako Metropolitná katedrála
v Aténach (1842), Kostol pri evanjelickom cintoríne v Matzleinsdorfe vo Viedni (1858) a prestavbu Pravoslávneho kostola Svätej Trojice vo Viedni (1856-1860). Zdá sa, že práve Förster ovplyvnil projektovú tvorbu Hansena.
Slávnostný výkop na pozemku, ktorý mesto Kežmarok darovalo evanjelickej cirkvi (v minulosti na tomto mieste bola vodná priekopa pred mestským opevnením), sa konal roku 1872 a v nasledujúcom roku
sa položil základný kameň. Práce pokračovali veľmi rýchlo už roku 1880 bol kostol zastrešený. Pre nedostatok peňazí sa stavba zastavila na neuveriteľných jedenásť rokov, a preto bol kostol ukončený a vysvätený až 2. decembra 1894. Peniaze na dokončenie kostola sa hľadali po celej strednej Európe,
pre tento účel vydal miestny farár - duša celej stavby Štefan Linberger knižku o kostole a veriaci si už dopredu kúpou zaisťovali čo najlepšie miesta v laviciach.
Práce na stavbe kostola riadil kežmarský staviteľ Viktor Lazary. Celá stavba sa oproti pôvodnému plánu
z neznámych príčin predĺžila o cca 10 m a jedno okno - celkovo je dlhá 80 m a široká 20 m. Uvádza sa viacero údajov o výške kupoly. Najrozšírenejší je údaj, že kupola je vysoká 33 m a veža 42 m.
Stavba kostola skutočne upútala každého svojím vzhľadom podobným synagóge, avšak i mešite, no tak isto aj netradičným červeno - zeleným sfarbením. Kostol je jednoloďový, oltárny priestor sa nachádza na úrovni poschodia. V lodi je strop delený klenbovými pásmi. Strop zdobia arabesky, vysoké okná, šesťcípe dávidovské hviezdy. Hlavný vchod, postavený na podobu románskeho slohu, sa netradične nachádza
na východnej strane, kým oltár je zase na západnej strane; nie je však vylúčené ani to, že situovanie stavby sa otočilo o 180 stupňov - inak by hlavný vchod neviedol od námestia, ale od majerov a stodôl.
Na oltári je drevená socha vzkrieseného Krista s krížom - podobné zmenšené plastiky sú aj
na baldachýnoch kazateľníc. Vo všetkom vládne presná symetria - dve kazateľnice, dva rady lavíc - na ľavej strane sedeli muži, na pravej ženy. Do kostola na prízemie a organový chór sa zmestí vyše 900 sediacich osôb. Na chóre, ktorý spočíva na neorománskych stĺpoch z čierneho tureckého mramoru, je organ - výrobok firmy Rieger z r. 1894. Je dvojmanuálový a má 30 registrov. Nedostatkom kostola je veľmi zlá akustika, pretože zvuk pohlcuje otvorená kupola nad oltárom.
Ku kostolu bolo roku 1909 pristavané mauzóleum Imricha Thökölyho (1657 - 1705), kežmarského rodáka a majiteľa hradu, veliteľa proticisárskeho povstania uhorskej šľachty a bojovníka za náboženskú slobodu.
Po porážke povstania sa Thököly so svojou suitou uchýlil do Turecka do mesta Izmid, kde aj umrel. Roku 1906 priviezli jeho pozostatky do Kežmarku.
Vstup do mauzólea pripomína výsek z kežmarského hradu renesančnými atikami, v ktorom sa Thököly narodil. Nad dverami je erb rodiny Thököly, po stranách postavy povstaleckých - kuruckých bojovníkov.
V mauzóleu je sarkofág s telesnými pozostatkami Thökölyho, pôvodný náhrobný kameň z Izmidu, ako aj nový náhrobok s reliéfom Thökölyho - dielo Barnabáša Hollóa.
Oproti mauzóleu je na podobu vchodu do mauzólea zhotovený drevený nástenný pomník Kežmarčanom - evanjelikom, ktorí padli počas I. svetovej vojny. V strede je obraz vojaka, ktorý namaľoval maliar Elemír Kőszeghy - Winkler v roku 1925.
Ku kostolu je schodišťom pripojená vysoká veža na spôsob kampanily, v ktorej sú umiestnené tri zvony, zhotovené zlievárenskou spoločnosťou v nemeckej Bochumi roku 1893 na náklady evanjelickej a. v. cirkevnej obce v Kežmarku. (Text o tom v reči nemeckej a maďarskej je na každom zvone.) Zvony boli dovezené do Kežmarku 24.novembra 1893. K výrobe najväčšieho zvona sa ešte použili peniaze od cirkevníkov manželky Samuela Nendtvicha Zuzany, rodenej Stenczel, Jakuba Thurnera a Amálie Kostenszkej, rodenej Nauer - o čom hovorí aj maďarský text na uvedenom zvone.
Generálna oprava kostola sa uskutočnila v rokoch 1969 - 1972 za pôsobenia farára Alexandra Kowarika, ktorého zásluhou sa zrekonštruovala fasáda Nového kostola. Vybavil totiž dotáciu z Nemecka aj v podobe farebných omietok, aké sa v tých časoch na Slovensku dostať nedali. Je potrebné poznamenať, že od tých čias prešlo skoro 50 rokov bez potrebnej obnovy fasády, takže išlo o skutočne kvalitnú renováciu. Interiér bol opravený v rokoch 1989 - 1991.
Imrich Thököly
Imrich Thököly (1657 - 1705) zohral významnú úlohu nie len v histórii mesta Kežmarok, ale aj vo vývoji stavovských povstaní uhorskej šlachty proti Habsburgovcom. Aj vďaka jeho povstaniu bol roku 1681 cisárom zvolaný krajinský snem v Šoproni, ktorého výsledkom boli okrem iného aj dva články týkajúce sa evanjelikov. Stanovovali podmienky pre výstavbu artikulárnych chrámov a vrátenie kostolov.
Gróf Imrich Thököly de Késmárk sa narodil 25. septembra 1657 na Kežmarskom hrade. Jeho otec bol Štefan II. Thököly a matka Mária rodená Gyulaffyová. Mal päť súrodencov. Adam (september 1652 - október 1652) a Štefan (1654-1655) zomreli v detstve. Jeho sestry sa vydali za významných šľachticov: Katarína (1655-1701)
s Františkom Esterházym, Mária (* 1656) s Istvánom Nádaždym a Eva (1659-1716) s Pavolom Esterházym, neskorším palatínom a prvým kniežaťom rodiny Esterházy.
Rod Thökölyovcov bol najznámejším a najdlhšie pôsobiacim hradným panstvom. Pôsobili tu štyri generácie rodiny Sebastián, Štefan I., Štefan II. a Imrich, ktorí žili na Kežmarskom hrade v rokoch 1579 – 1684. Po smrti Štefana I., ktorého pochovali k otcovi do rodinnej hrobky v kostole Sv. Kríža (v tom čase patril evanjelikom), pišiel na jeho miesto syn Štefan II. (1623 – 1670) Jeho matka bola Katarína Thurzó (jedna zo siedmich dcér palatína Juraja Thurzu). Po smrti palatína sa roku 1653 stal Štefan II. riaditeľom thurzovsko – thökölyovského panstva
na Orave a oravským županom.
Keď mal Imrich dva roky, jeho matka ako 22 ročná zomrela. Roku 1667 začal mladý Imrich študovať na evanjelickom kolégiu v Prešove. Jeho otec - riaditeľ Oravského komposesorátu gróf Štefan Thököly sa zaplietol
do Vešelényho protihabsburského sprisahania. V decembri 1670 cisár Leopold I. vydal rozkaz skonfiškovať jeho majetok. Gróf Štefan Thököly sa bránil na Oravskom hrade až do svojej smrti (1670),
po ktorej bol hrad vydaný habsburskej armáde a thökölyovské majetky, vrátane podielu na Oravskom komposesoráte, pripadli štátu. Jeho jediný syn Imrich ako 13-ročný stihol z hradu utiecť. Podľa legendy to bolo tajnou chodbou a na koni, ktorý mal naopak pribité podkovy, aby takto zmiatol prenasledovateľov. Po úteku
z obkľúčeného Oravského hradu utiahol do Sedmohradska – ohniska proticisárskych povstaní. Roku 1678 sa stal aj on veliteľom ďalšieho povstania uhorskej šľachty a so svojimi vojskami vtiahol úspešne do Uhorska.
Celé 17. storočie ako aj začiatok 18. storočia v Uhorsku boli poznačené neustálymi povstaniami uhorskej šľachty. Príčin na vznik povstania bolo niekoľko: nespokojnosť uhorskej šľachty, ktorá sa chcela podieľať na vláde krajiny a kontrolovať panovníka – ten však jej snahy nerešpektoval. Celé spomínané obdobie poznačila protireformácia – vystupovanie Habsburgovcov proti protestantským cirkvám. Keďže väčšina Slovenska bola v tomto období protestantská, ľud sa proti týmto rozhodnutiam búril. Stále viac sa znižovala životná úroveň ľudu – mestá i dediny museli platiť cisárskemu dvoru obrovské dane a vydržiavať cisárske vojská. Na juhu Slovenska stále bašovali Turci a Habsburgovci si s nimi nevedeli dať rady. Postupnými veliteľmi povstaní sa stali poprední sedmohradskí šľachtici Štefan Bocskay, Gabriel Bethlen a Juraj Rákóczi I.
Povstaleckí vojaci sa nazývali kurucmi. Pomenovanie “kuruc” sa vysvetľuje dvojako. Môže to byť skomolenina
od latinského slova “crux” - kríž – predstavuje možno pokračovanie starých žoldnierov – križiakov, druhá možnosť hovorí o výsmešnom skomolenom slove “Kruzitürken” – “kresťanskí” Turci.
Imrichovi Thökölymu sa spočiatku darilo – obsadil celé Slovensko. Po týchto úspechoch povstalcov bol roku 1681 cisár Leopold nútený zvolať do Šopronu krajinský snem, ktorý uzákonil náboženskú slobodu a povolil protestantom za určitých podmienok stavať tzv. artikulárne kostoly i školy (vzťahovalo sa to aj na Kežmarok). Zároveň sa obnovili aj práva uhorskej šľachty a úrad palatína (palatín bol zástupcom kráľa v Uhorsku, volený uhorským snemom).
Thököly sa ako jeho predchodcovia taktiež spojil s Turkami, ktorí súčasne bojovali proti Habsburgovcom. Turci ho dokonca roku 1682 korunovali za kráľa Horného Uhorska (Slovenska), sultán poslal Imrichovi symboly kráľovskej moci – vazalskú korunu, kráľovský plášť, meč, budzogáň a zástavu – každý symbol mu odovzdal iný turecký paša. Imrich sa však kráľom nikdy netituloval – podpisoval sa “len” ako sedmohradské knieža.
Keď sa kurucké vojská priblížili na Spiš, Kežmarčania boli v rozpakoch. Drvivú väčšinu obyvateľstva tvorili protestanti, nemali v láske rakúskeho cisára, lenže veliteľ povstalcov bol z rodu Thököly, a tých tiež nemali radi...
V auguste 1678 vstúpili kuruci do Kežmarku. Hneď vrátili protestantom odňaté kostoly, fary, školy. No počiatočná radosť mesta rýchlo ustúpila – kuruci práve tak isto plienili a rabovali ako cisárski žoldnieri a vôbec im nezáležalo na tom, že Kežmarok je rodisko ich najvyššieho veliteľa, ba možno mnohí o tom ani nevedeli. Až v roku 1682 dáva Imrich Thököly Kežmarku ochranný list, v ktorom zakazuje všetkým svojim vojakom akokoľvek mesto obťažovať.
Knieža si urobilo z kežmarského hradu prepychové sídlo, hoci sa tam takmer vôbec nezdržiavalo. Do Kežmarku chodilo aj so svojou manželkou Ilonou Zrínyi (bola od Imricha o 14 rokov staršia) a nevlastným synom Františkom Rákóczim II.
Hviezda Thökölyho však tiež nesvietila dlho – definitívne zhasla v bitke pod Viedňou roku 1683, kde cisár
s pomocou Poliakov porazil spojené kurucko – turecké vojská. Na Spiš prichádzajú cisárske vojská, vzdáva sa im aj Kežmarok a skladá prísahu vernosti cisárovi. Hoci v marci 1684 Thököly poslednýkrát navštevuje Kežmarok,
v apríli ho definitívne obsadia cisárske vojská.
Napokon bol Imrich nútený uchýliť sa k svojim bývalým spojencom Turkom. Odišiel s manželkou i najbližšími spolubojovníkmi do Turecka. Imrich sa usadil 100 km pod Istanbulom v meste Izmir. Tam žil až do svojej smrti
13. septembra 1705. Hoci si na smrteľnej posteli prial byť pochovaný v niektorom z evanjelických kostolov na Spiši, nebolo to v tom čase možné. Jeho telesné pozostatky boli uložené na kresťanskom cintoríne Arménov.
O 200 rokoch neskôr cisár František Jozef udelil Imrichovi Thökölymu, jeho nevlastnému synovi Františkovi Rákóczimu II. a ďalším exulantom milosť a povolil previesť ich ostatky do Uhorska. V roku 1906 boli jeho pozostatky exhumované a prevezené do Kežmarku. Rakva Imricha Thökölyho sa nenašla pod náhrobným kameňom, ale pri označenom strome. Falošné miesto posledného odpočinku bolo vytvorené zámerne. V ňom sa našli fragmenty predmetov uložených do klenbového hrobu a z Imricha sa zachovala len lebka a zvyšky kostry.
Nájdené ostatky boli prevezené do Istanbulu, odkiaľ ich nalodili do Rumunskej Konstanci spolu s ostatkami Františka Rákocziho II. a ďalších prívržencov. V prístavnom meste na brehu Čierneho mora boli ostatky preložené na špeciálny vlak smerujúci do Budapešti a následne do Košíc. V Košiciach sa konala pietna rozlúčka Rákocziho II. a ostatných exulantov, ktorí dodnes odpočívajú v krypte pod Dómom sv. Alžbety.
Ostatky Imricha boli privezené do Kežmarku v utorok 30. októbra 1906. Kežmarok bol pri tejto výnimočnej udalosti slávnostne vyzdobený. Po vyše dvoch storočiach sa s obrovskou pompéznosťou vrátili ostatky kráľa do jeho rodného mesta. Rakva s veľkolepým smútočným sprievodom odetým do kuruckých uniforiem putovala v pohrebnom koči zo železničnej stanice mestom až k hradu. Na jeho zaplnenom nádvorí odznela pietna rozlúčka za účasti kňazov, hodnostárov a širokej verejnosti. Po rozlúčke v hrade bola rakva premiestnená do nového evanjelického kostola, a tam vystavená pod kazateľnicou. V roku 1909 bolo k boku kostola pristavené mauzóleum, kde Imrich Thökökoly odpočíva dodnes.
Organ
Po dokončení monumentálnej stavby nového evanjelického kostola v Kežmarku, ktorý bol posvätený 2. decembra 1894 na 1. nedeľu adventnú, postavila organárska firma Rieger z Krnova (Jägerndorf) dvojmanuálový organ
s 30 registrami, v štýle zvukovosti hudobného romantizmu.
23. decembra 1893 obdržal dozorca cirkevného zboru Pavol Keler potvrdenie objednávky od firmy Rieger
na základe ponuky vypracovanej 26. septembra toho istého roku, ktorá obsahovala popis jednotlivých súčastí organu a vyčíslenie nákladov súvisiacich s prácou a obstarávaním materiálu. Pôvodne do organovej skrine, ktorú rovnako ako kostol projektoval Teofil Hansen, hlavný krajinský architekt a profesor architektúry na Akadémii vied a umení vo Viedni, navrhla firma Rieger 50-registrový trojmanuálový organ. Keďže cirkevný zbor s veľkými finančnými ťažkosťami a 11-ročnou prestávkou ledva dostaval kostol, nemohol si dovoliť objednať takú finančne náročnú stavbu nového organu.
Keby sa bol prijal pôvodný návrh s 50-registrovou dispozíciou, v Kežmarku by dnes stál najväčší organ
na Slovensku s mechanickou traktúrou a kuželkovými vzdušnicami. Skutočnosť, že finančných prostriedkov
na stavbu organu nebolo dostatok, dokladá korešpondencia s firmou Rieger počas stavby tohto nástroja, zachovaná v archíve cirkevného zboru. Z nej sa dozvedáme, že prospektové píšťaly mali byť zhotovené z cínu. Keďže ich dĺžka dosahuje 5 metrov, na výrobu bolo potrebné zakúpiť až 150 kg cínu. Aby sa náklady nezvýšili,
po dohode s cirkevným zborom píšťaly sa vyrobili zo zinku a obtiahli tenkým plášťom cínu.
Manuálová dispozícia bola oproti pôvodnému návrhu firmy Rieger tiež pozmenená. Cirkevný zbor požadoval Hohlflöte 8’ z druhého manuálu presunúť do prvého namiesto registra Flauta traversa 4’ a register Flute Harmonique 8’ presunúť do druhého manuálu. Do posledných detailov žiadali zhotoviť organovú skriňu podľa Hansenovho plánu s použitím dobrého a zdravého materiálu. Odo dňa prevzatia organu mala plynúť päťročná záruka na výrobu všetkých častí tohto nástroja. Oproti tomu cirkevný zbor sa zaručil, že za zhotovené dielo zaplatí firme Rieger 8.100,- rakúskych guldenov, a to v nasledovných splátkach: 2.400,- pri objednaní organu, 4.900,-
pri jeho odovzdaní a 810,- jeden rok po prevzatí. Táto suma zahŕňala vyrobenie a ukotvenie všetkých organových častí, ich transport na železničnú stanicu v Kežmarku, cestovné náklady a diéty montérov. Okrem toho si cirkevný zbor počas stavby nárokoval právo kontroly, ku ktorej prizýval rôznych znalcov a kvalitu použitého materiálu dával overovať v štátnom ústave.
Organ bol postavený a odovzdaný do užívania 20. júna 1894 pod opusovým číslom 434. V katalógu firmy je však vedený pod nesprávnym číslom 437. Má mechanické traktúry a kuželkové vzdušnice. Patrí k najväčším dvojmanuálovým organom, ktoré postavila firma Rieger na Slovensku do konca 19. storočia, teda v období,
keď mechanické traktúry a kuželkové vzdušnice predstavovali v organoch firmy Rieger takmer výlučne používané riešenie. Je zaujímavé, že ani jeden manuál nebol postavený do žalúziovej skrine, s ktorými viaceré organárske firmy v tej dobe žali veľké úspechy. Rozsahy manuálov a pedálu predstavujú pre tú dobu štandard
v Rakúsko-Uhorsku. Nástroj je kvôli ťažšiemu chodu hracích traktúr vybavený len manuálovou a pedálovou spojkou. Pevné kombinácie (I.manuál: Mezzo-Forte, Forte, Forte volles Werk, Fortissimo volls Werk; II. manuál: Mezzo-Forte, Forte) sa ovládajú kovovými šľapkami nad pedálovou klaviatúrou. Organ má aj registrové crescendo v podobe úzkeho kovového valca.
Zariadenie organu je rozmiestnené v troch úrovniach. Vpravo, v spodnej časti organovej skrine, sa nachádza plavákový zásobný mech, v strednej časti registrové a tónové tiahla a vľavo elektrické dúchadlo (čerpadlo vzduchu). Na úrovni prospektových píšťal sa nachádzajú vzdušnice. Vľavo je to vzdušnica časti registrov I. manuálu (Principál 16’, Principál 8’, Gamba 8’, Fugara 8’, Spitzflöte 8’, Hohlflöte 8’, Burdon 16’), v strede vzdušnica II. manuálu a vpravo pedálová vzdušnica. Tretiu úroveň tvorí druhá vzdušnica I. manuálu (Mxtur 6 fach, Cornett 3-5 fach, Octave 4’, Fugara 4’, Rohrflöte 4’).
Píšťaly stoja na vzdušniciach chromaticky. Sú z kvalitného materiálu - veľké píšťaly zo zinkového plechu, ostatné zo zliatiny cínu a olova podľa charakteru registra. Prospekt organu vypĺňa 55 píšťal z tćhto registrov: Principal 16’ (20 píšťal), Principal 8’ (11 píšťal), Gaigen-Principal 8’ (12 píšťal) a Principal-bass 16’ (12 píšťal).
V organe sa nachádza spolu 1869 píšťal. Výška ladenia je a1 = 435 Hz pri 15° C.