Kežmarská lyceálna knižnica je najväčšou školskou historickou knižnicou nielen na Slovensku,

ale aj v Strednej Európe. 

Vznik knižnice je spojený s počiatkami kežmarskej školy, pretože ako učitelia, tak aj žiaci potrebovali učebné pomôcky. Existenciu knižnice potvrdzujú aj kežmarské mestské účtovné knihy z konca 16. storočia, ktoré sú uložené v Okresnom archíve v Poprade. Knižnica mala väčší počet kníh, keďže ich prevážala na voze a knihy požičiavala nielen učiteľom a žiakom, ale aj iným obyvateľom mesta, bola teda verejnou knižnicou. 
V rokoch 1484 - 1489 pôsobil v Kežmarku kníhkupec Ambróz, ktorý dovážal knihy a tak umožnil nákup kníh podľa potrieb a záujmov obyvateľov mesta. Knihy boli do mesta dovážané aj prostredníctvom remeselníkov a obchodníkov, ktorí popri nakúpenom tovare, najmä z Nemecka, dovážali aj knihy. Nemalý podiel na raste školskej knižnice mali študenti, ktorí študovali na univerzitách v zahraničí a späť sa vracali s knihami. Avšak najväčší podiel na rastúcom počte kníh v knižnici mali učitelia: Kuniš, Thoraconymus, Benedikti, Lam a ďalší. 

Veľký význam pre dejiny kežmarskej knižnice má záznam o spravovaní a využívaní knižnice, ktorý je uvedený

v rukopise Ausgabenbuch (Kniha výdavkov) z roku 1600. V ňom sa uvádza, že na farskom dvore bola zriadená klenutá miestnosť len pre knihy, o ktorú sa mal starať farár. Na svoju dobu mala knižnica príkladné spravovanie. Zbierku vtedy tvorilo vyše 400 kníh, z nich prevládali reformačné knihy a spisy autorov, ktorí boli stúpencami Melanchthonovho pedagogického systému, ktorý sa udržal na kežmarskej škole až do obdobia protireformácie. 
Sebastián Lam (1544-1600), učiteľ a kazateľ v Kežmarku, mal veľkú zásluhu na tom, že Kežmarok bol jedným

z prvých miest, ktoré mali riadne zorganizovanú knižnicu a  rok 1600 môžeme vo všeobecnosti považovať za rok už dobre organizovanej knižnice. 

V 17. storočí zaznamenala škola i evanjelická cirkev nepokojný vývoj. V prvej polovici 17. stor. to boli vieroučné boje ortodoxie s kryptokalvinizmom a v druhej polovici 17. stor. to bola zase despotická politika cisárskeho dvora a násilné rekatolizačné snahy arcibiskupa Szelepcsényiho. Tie vyvrcholili roku 1674 bratislavskými delegovanými súdmi proti evanjelickým kňazom a učiteľom. V dôsledku toho stratila evanjelická cirkev v Kežmarku nielen svoj kostol, ale aj školu a spolu s ňou aj knižnicu. Nejestvuje žiadna správa o tom, čo sa stalo s knihami školskej knižnice. Niektoré boli pravdepodobne skonfiškované katolíckou cirkvou, iné si zobrali kežmarskí kňazi

a učitelia do vyhnanstva. 

V 18. storočí na štruktúru knižného fondu školskej knižnice vplýval racionalizmus, empirizmus, kriticizmus, pietizmus a osvietenstvo. Od roku 1722 každý žiak povinne prispieval na knižnicu 1 florénom. Nariadenie z roku 1749 zakazovalo mestu akúkoľvek pomoc kežmarskej škole a roku 1760 Mária Terézia zakázala aj akékoľvek zbierky pre cirkev a školu. Školské knižnice boli odkázané na dary svojich priaznivcov a podporu mecénov, lebo nikdy nemali dostatok finančných prostriedkov na nákup kníh. 

V 19. storočí boli najvýznamnejšími darcami Martin Schwartner, Pavel Doleviczény, Imrich Horváth-Stančič

a Teodor de Jóny. Pán Teodor Daniel Jozef de Jóny je jednoznačne najvýznamnejší darca, aký kedy prispel

k rozšíreniu knižného fondu kežmarskej knižnice. Jeho pozostalosť obsahovala 15 300 zväzkov kníh, ktoré boli výsledkom jeho dlhoročnej zberateľskej činnosti. Pochádzal zo šľachtického rodu zo Spišskej Novej Vsi a

na kežmarskom lýceu študoval právo. Jeho zbierka obsahuje mnohé raritné spisy, vyznačuje sa rozmanitosťou vedných oblastí a mnohorakosťou jazykov. 

Škola i mesto sa o knižnicu cieľavedome starali, avšak nie vždy bola starostlivosť na želanej úrovni. Knižnica bola vždy umiestnená v priestoroch školy, s výnimkou spomínanej účelovej miestnosti z roku 1600. Po roku 1674, keď evanjelická cirkev nesmela mať nijakú školu, nemáme správy o jej umiestnení. V roku 1722 záznam na schôdzi patronátu školy konštatuje, že knižnica má nedostatočnú opateru a na žiadosť kurátora Pavla Mudrányiho budú knihy premiestnené do jeho domu počas prestavby novej školskej budovy. Tento stav bol však prechodný, nakoľko knižnica vždy mala svoj knižničný poriadok, svoje miestnosti, katalógy aj vlastnú správu. V školskom poriadku z roku 1813 sa ustanovuje knihovník, ktorým sa stal profesor Štefan Kraľovanský. Od roku 1840 spravovaním knižnice bol vždy poverený profesor filológie. Do roku 1861 vykonávali túto prácu profesori lýcea bez odmeny, odvtedy dostávali odmenu vo výške úrokov zo Schmidtovej základiny 105. florénov ročne. Od roku 1885 zvýšili odmenu na 100 zlatých.

 
Knižnica dostala primerané a vyhovujúce priestory v roku 1775 v novopostavenej budove školy. V rokoch 1865 - 1889 sa tieto priestory rozšírili a od roku 1906 sa knižnica nachádza na dvoch poschodiach v budove lýcea. 

V rokoch 1971 - 1974 bola vykonaná rekonštrukcia budovy lýcea. Knihy boli v tom čase umiestnené v priestoroch hradu a na evanjelickej fare. Knižnica bola počas 50. rokov v stave spracovávania, prístup odborníkov bol v nej len sporadický a informácie neboli komplexné. Dnes je knižnica  prístupná verejnosti od pondelka do piatku a prednášky o dejinách lýcea a knižnice sú v slovenskom, nemeckom a anglickom jazyku pre skupiny aj jednotlivcov. V tom istom čase je knižnica prístupná aj odbornej verejnosti, ktorá môže študovať výlučne

v prezenčnej študovni. 

​

Z čoho pozostáva knižný fond lyceálnej knižnice

55 prvotlačí - kníh tlačených v rokoch 1470 - 1500 po vynáleze knihtlače

3 000 kníh zo 16. storočia, tlačených v rokoch 1501 - 1600 čo je najbohatší fond tlačí zo 16. storočia na Slovensku - medzi nimi originály diel Erasma Rotterdamského, Luthera, Melanchthona, J. Husa atď.

30 000 titulov tzv. starých tlačí z r. 1601 - 1800. Napríklad originálne vydania J. A. Komenského a P. Doležala

6 000 titulov slovacík z rokov 1501 - 1944 - knihy, tlačené na území Slovenska, diela slovenských autorov, diela

v slovenskom jazyku, resp. diela, týkajúce sa Slovenska a Slovákov

​

44 000 germaník

1400 titulov novín a časopisov zo 17. - 20. storočia

600 titulov grafických listov zo 16. - 19. storočia

600 titulov hudobnín

Okrem toho je v lyceálnom archíve okolo 2000 rukopisov, z ktorých ešte nie sú všetky spracované - napr. zbierka pergamenových listín z 15. - 19. storočia je väčšinou nemeckej proveniencie - podstatnú časť tvoria jedinečné pergamenové listiny.

​

K svetovým unikátom patrí napr. rukopis dejín mesta Kolín nad Rýnom z roku 1437, svadobný poriadok mesta Augsburg z roku 1581 s matrikou zosobášených najvýznamnejších šľachtických rodov, rukopis z roku 1494

o histórii mesta Schwäbisch Hall a ďalšie. 

Hodnotu historických knižníc zvyšujú inkunábuly (prvotlače) a tlače 16. stor. Prvotlačami sa podrobne zaoberá

p. Imrich Kotvan v publikácii Inkunábuly lyceálnej knižnice v Kežmarku (1959), ktorý uvádza 43 prvotlačí avšak

pri najnovšej katalogizácii bolo zistených ďalších 12. Väčšinou sú náboženského charakteru, ale tretinu predstavujú laické námety ako sú história, medicína, astronómia, literatúra. Najstaršie z nich sú z obdobia 1470 a 32 titulov sa nachádza iba v jedinom exemplári na Slovensku napr.: Ars dicendi, Publius Vergilius Maro Bucolica, Macer Floridus: De viribus Herbarum - o liečivých účinkoch rastlín … Z autorov môžeme spomenúť Ambrosius, Augustinus Aurelius, Hieronymus Stridoniensis, Quintus Horatius Flaccus, Carolus IV, Albertus Magnus,  …

Fond prvotlačí poukazuje na široké styky spišských vzdelancov s cudzinou, kde si knihy zaobstarávali.

Je zaujímavé, že v Kežmarku sa nezásobovali knihami z Čiech a Poľska, ale z Nemecka, čo dokazujú rukopisné záznamy a exlibrisy, väčšiu časť prvotlačí venoval Theodor de Jóny. Inkunábuly znamenajú pre širokú verejnosť vzácny materiál, ktorý sa častokrát nepriamo dotýka aj nášho územia, má teda slovenské vzťahy a je potrebné aktívne ich využívať. 

Tlače 16. stor. sú zastúpené prevažne teologickou literatúrou, pretože 16. stor. bolo predovšetkým storočím reformácie. Z predreformátorov môžeme menovať Girolama Savonarolu a Jána Husa, z reformátorov Martina Luthera a Filipa Melanchthona, ktorých diela sú vytlačené mnohé ešte za čias ich života. Pokračovateľmi lutherovej reformácie boli Amsdorf, Brenz, Bugenhagen a zakladatelia švajčiarskej reformácie Kalvin a Zwingli. Škola zabezpečovala diela stredovekých rímskych a gréckych filozofov ako boli Platon, Aristoteles, Cicero. 
Právnická literatúra je zastúpená teoretickými i praktickými prácami ako napr.: civilné, trestné a cirkevné právo, predpisy o testamente, o sobáši a podobne.

Veľmi zaujímavá je aj zbierka historických diel zo 16. storočia, najzaujímavejšie sú správy, ktoré sa týkajú rímsko-nemeckého cisára Karola V. Krásnu literatúru tvoria diela autorov ako Esop, Euripides, Ovidius, Homér, Sofokles, Erazmus Roterdamský, Petrarca a iní. Osobitnú pozornosť by sme mali venovať zbierke učebníc, ktoré tvorili základ knižnice. Melanchthonov vyučovací systém tu platil mnoho desaťročí, o čom svedčí veľký počet gramatík latinských, gréckych, hebrejských, rôzne slovníky, učebnice rétoriky, dialektiky, písania listov...

Okrem učebníc sa tu nachádzajú aj tlače o činnosti nemeckých škôl a univerzít, a o pôsobení ich profesorov. Pomerne veľký počet tlačí tvorí lekárska tématika a to diela Hipocrata, Agricolu, Galena, Avilu, Becka a iné. 
 

Skupinu prírodovedných diel tvorí 46 titulov z matematiky, geometrie, fyziky, astronómie, prírodovedy a poľnohospodárstva. Netreba však zabudnúť aj na alchimistické diela, ktoré sa do knižnice dostali ako pozostalosť Pavla Doleviczényho, vášnivého alchymistu.