Drevený artikulárny kostol
Kostol Najsvätejšej Trojice
Kostol v číslach:
Trvanie výstavby: 2 mesiace a 14 dní
Cena stavby: 660 uhorských zlatých, 3 sudy piva, 7 lakťov jemného súkna
Odhadované celkové náklady: 5000 uhorských zlatých
Vysvätenie: 15. 8. 1717
Vek budovy: >300 rokov
Dĺžka: 34,68 m Šírka: 30,31 m Výška: 20,60 m
Počet chórov: 5+1
Počet miest na sedenie: 1541
Počet organových registrov: 18
Počet organových píšťal: 1168
Národná kultúrna pamiatka: od 15. 3. 1985
V Zozname svetového dedičstva UNESCO: od 7. 7. 2008
Kostol Najsvätejšej Trojice, známy ako Drevený artikulárny kostol v Kežmarku patrí medzi najstaršie a najvzácnejšie historické pamiatky v Kežmarku. Vysvätený bol 15. augusta 1717, iba 75 dní po podpísaní zmluvy so staviteľom Jurajom Müttermannom. Kostol má pôdorys rovnoramenného gréckeho kríža. Vzácny je najmä tým, že napriek okolnostiam jeho vzniku a obmedzeniam pri jeho výstavbe sa ho podarilo zachovať v takmer pôvodnej forme dodnes. Najstaršou súčasťou kostola je krstiteľnica z roku 1690, ktorá pochádza z pôvodného kostola. Výnimočný je aj barokový organ ornamentálne zdobený s iluzívnymi maľbami a plastikou anjela. Pri príležitosti 500. výročia bola vydaná poštová známka s vyobrazením jeho prospektu, ktorá získala 2. miesto v súťaži o najkrajšiu rytú poštovú známku Európskej únie „Les Grands Prix de l’Art Philatélique Belge et Européen" v Bruseli.
Kostol je dodnes aktívnym miestom stretávania sa evanjelikov pri nedeľných Službách Božích.
Pre svoju skvelú akustiku slúži aj ako koncertná sieň. Konajú sa tu koncerty významných interpretov,
od sólistov až po orchestrálne zoskupenia, literárne večery, rôzne stretnutia a pod.
Artikulárne kostoly sú sakrálne stavby, postavené na základe dvoch článkov - artikul č.25 a č.26
(z celkového počtu 82) prijatých na sneme v Šoproni (28.04.1681 – 30.12.1681), ktoré umožnili výstavbu evanjelických kostolov v určitých stoliciach a mestách Uhorska. Je však potrebné poznamenať,
že podmienky pre ich výstavbu stanovené v artikule č.25 predurčovali chrámom krátku životnosť. Kostoly nemali takmer žiadny základ (riziko sadania stavby a jej zrútenia), použitý materiál pre výstavbu malo byť výlučne drevo (riziko požiaru, degradácie materiálu vplyvom vlhka), poloha kostolov musela byť mimo mestských hradieb (žiadna ochrana v prípade napadnutia cudzím vojskom) a pod. Pozemky, ktoré boli prideľované evanjelickým zborom pre stavbu kostolov, sa v niektorých prípadoch nachádzali v ťažko prístupnom či bažinatom teréne alebo na potupnom mieste, napr. pri krčme. Artikuly navyše povoľovali výstavbu iba obmedzeného množstva chrámov v počte 38.
Je až zázrak, že z takto postavených kostolov z konca 17. a začiatku 18. storočia sa do súčastnosti podarilo prežiť piatim: Hronsek, Istebné, Kežmarok, Leštiny a Paludza* (kostol bol presťahovaný
do Svätého Kríža, kedže obec sa nachádzala na území neskôr zatopenom, pri budovaní priehrady Liptovská Mara). Zaujímavé je, že artikulárne kostoly na Slovensku, sú jediné svojho druhu, pretože
v okolitých krajinách, kde nevládli až také neznášanlivé pomery, neboli pre výstavbu evanjelických kostolov podobné obmedzenia. Pre ich svetovú jedinečnosť, historickú a umeleckú hodnotu je väčšina
z nich zapísaná v zozname UNESCO.
História
Drevený artikulárny kostol v Kežmarku pochádza z čias náboženskej neslobody protestantov, ktorí si mohli postaviť kostol len na základe povolenia 26. zákonného článku - artikulu, vydaného Šopronským snemom r. 1681. Cisára donútilo povstanie uhorskej šľachty, ktoré viedol kežmarský rodák a majiteľ miestneho hradu Imrich Thököly.
26. artikul povolil protestantom v Uhorsku stavať kostoly po jednom v každom slobodnom kráľovskom meste - akým bol aj Kežmarok - a po dva v každej župe. Kostoly v mestách sa mohli postaviť len na predmestí - za mestskými múrmi a na mieste, ktoré presne vyznačila kráľovská komisia. Stavba sa musela postaviť výlučne na náklady evanjelickej cirkvi z najlacnejšieho stavebného materiálu. Takým stavebným materiálom bolo drevo a tým akoby sa predurčilo,
že artikulárne kostoly budú drevené. Hoci sa traduje, že kostoly museli byť len z dreva a nesmeli mať veže, resp. zvonice, 26. artikul nič takéto neuvádza, ba práve naopak, píše sa v ňom o slobodnom používaní zvonov pre všetky vierovyznania. V skutočnosti na osobitné zvonice, resp. na kúpu zvonov protestantské zbory peniaze nemali, pretože im bol už skôr skonfiškovaný všetok majetok.
R. 1682 cisárska komisia určila v Kežmarku pomerne potupné miesto na postavenie artikulárneho kostola, a to hneď za mestskou Vyšnou bránou pri kamennom hostinci, postavenom ešte roku 1593. Ku stavbe kežmarského artikulárneho kostola sa však prikročilo až po definitívnej porážke Thökölyho povstania. Zatiaľ nie je známy žiaden dokument, ktorý by určil presný dátum vysvätenia artikulárneho kostola. Z listu kapitána Horného Uhorska grófa Štefana Csákyho sa však dozvedáme, že 24. mája 1687 nariadil Kežmarčanom, aby okamžite začali stavať modlitebňu
na mieste mimo hradieb, kde im to určila cisárska komisia. Nie je známe ani to, ako prvý artikulárny kostol vyzeral - je však pravdepodobné, že už mal dnešný pôdorys a bol prízemný. Kostol sa zasvätil Svätej Trojici. Dodnes sa z prvého kostola zachovali len neskororenesančná krstiteľnica z roku 1690 a kamenné epitafy z roku 1688.
Prízemná stavba kostola však predstavovala len provizórium a nemohla pojať niekoľko tisíc protestantov z Kežmarku a okolia, ktorí už roku 1688 mali dvoch kňazov - nemeckého a slovenského. Preto sa dvaja kežmarskí mešťania Pavol Vitalis a Ján Michaelides vybrali roku 1688 na sever Európy s poverením vyberať milodary na stavbu dvoch kostolov - zvlášť pre Slovákov, zvlášť pre Nemcov, na stavbu fary a školy. Mešťania navštívili dnešné Poľsko, Východné Prusko, viaceré nemecké kniežatstvá, Sliezsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Švédsko i Dánsko a roku 1690 sa vrátili domov. Švédsky panovník Karol XI. a dánsky kráľ Kristián V. povolili osobne vo svojich krajinách urobiť pre Kežmarok zbierku. Cesty kežmarských vyslancov dokumentuje doteraz zachovaná zberná kniha. Zbierka však nepriniesla veľa - nazbieralo sa iba 792 uhorských zlatých a po odpočítaní výdavkov na cestu bol čistý zisk len 274 uhorských zlatých, čo nestačilo ani
na postavenie jedného kostola, nieto ešte na toľké plánované stavby.
K plánovanej prestavbe však nedošlo aj preto, lebo začiatkom 18. storočia vypuklo v Uhorsku ďalšie proticisárske povstanie uhorskej šľachty, ktoré viedol František Rákóczi II., nevlastný syn Imricha Thökölyho. Kežmarok sa pridal na stranu povstalcov. Po ich porážke dal roku 1709 cisársky maršal Heister popraviť na výstrahu troch popredných kežmarských obyvateľov - richtára Jakuba Kraya a senátorov Martina Lányho a Šebastiána Toperczera. V roku 1710 - 1711 nastala morová epidémia, ktorá skosila 3/4 kežmarského obyvateľstva.
K prestavbe sa pristúpilo až po upokojení pomerov v krajine v roku 1717. Stavebné, resp. búracie práce sa pod Tatrami nemohli začať skôr ako v apríli a niekedy vtedy sa začala príprava
na prestavbu prvého artikulárneho kostola. Keďže bohoslužby sa stále museli konať mimo mesta, náhradné priestory sa počas prestavby našli vo veľkom majere vdovy po Jakubovi Krayovi.
Dňa 1. júna 1717 uzavrela ev. a. v. cirkev v Kežmarku zmluvu s popradským staviteľom Jurajom Müttermannom na 660 uhorských zlatých a na naturálie - 3 sudy piva, 7 lakťov jemného súkna
na vyhotovenie celého obleku atď. Zmluva predpisovala staviteľovi vzhľad kostola - mal mať "dostatok okien", podperné “pekne točené” stĺpy, päť chórov, ba aj modrú farbu klenby
“na spôsob neba”. Ďalšia zmluva sa uzavrela s kežmarským drevorezbárom Jánom Lerchom, ktorý so svojou dielňou urobil prakticky všetky rezbárske práce v kostole. Za zodpovedných stavbyvedúcich boli určení vážení mešťania - senátori Kristián Rochlitz, Daniel Cornides a Ján Toppertzer.
Celkové náklady na výstavbu celého kostola sa odhadovali až na 5000 zlatých. Kežmarská evanjelická cirkev nebola bohatá a zo zbierky po severských krajinách ostalo málo peňazí, ale
v meste a na okolí žili bohatšie rodiny a jednotlivci. Tak napr. väčšinu dreva na stavbu poskytol barón Imrich Lužinský z Lendaku a na zariadení interiéru sa podieľali majetné miestne evanjelické rodiny.
Stavebné práce mali neuveriteľne rýchle tempo, a preto sme presvedčení a potvrdzujú to aj dobové pramene, že šlo výlučne o rekonštrukciu prvého kostola, a nie o jeho prestavbu
"od základov". No nie je vylúčené ani to, že ju časovo - ako aj inde v Uhorsku - obmedzila vrchnosť. Kostol bol vysvätený už dňa 15. augusta 1717 - teda v 12. nedeľu po sv. Trojici - a sv. Trojici bol opäť aj zasvätený. Vysviacka sa konala v reči nemeckej a slovenskej.
Nie je isté, aká sakrálna stavba sa stala prototypom stavby nielen nového dreveného barokového kostola v Kežmarku, ale aj iných kostolov tohto druhu na území Slovenska. Podľa jedného názoru je to zrubový kostol v Amsterdame na Noorder Kerku, ktorý mal pôdorys rovnoramenného gréckeho kríža - tento typ kostola sa rozšíril do Nemecka a škandinávskych štátov, odtiaľ
do Sliezska a do Uhorska. V centre tohoto kostola bol oltár, kazateľnica a krstiteľnica,
okolo ktorých boli lavice prízemia i jednotlivé chóry, aby sa na pomerne malom mieste mohlo zhromaždiť
čo najväčšie množstvo veriacich. Podľa ďalšieho názoru má svoj vzor v tzv. Friedenskirche
v sliezskej Swidnici a podľa tretieho názoru ide o priamy vplyv severských - švédskych a nórskych stavieb.
Kežmarský artikulárny kostol má podobne ako spomínané typy kostolov pôdorys rovnoramenného gréckeho kríža, v jeho ramenách je zaklenutý širokou valenou klenbou. Klenba spočíva na štyroch točených nosných stĺpoch a na obvodových múroch kostola. Aby sa jej nosná plocha zosilnila, boli do rohov kostola vložené malé prístavby. Ďalšou oporou bolo šesť chórov - na ne a
na prízemie sa pomestilo celkove až 1 541 sediacich osôb.
Osvetlenie kostola zaisťuje 15 okrúhlych vitrážových okien (podľa tradície pomáhali kostol stavať švédski námorníci, a preto sú údajne okná okrúhle), 6 šesťdielnych okien taktiež s vitrážami a jedno štvorcové okno. Pôvodné vitráže mali tvar šesť a osemuholníkov, obsahovali leptané tabule
s náboženskými výjavmi a donačnými nápismi z 18. stor. - najstaršie boli z r. 1717 (vybrali sa
pri poslednej generálnej oprave v. 1991 - 1996 a už sa nenašli).
Stavba bola pôvodne bez murovaných základov, základy predstavovali trámy z tisového dreva, ktoré sa pri poslednej oprave nahradili betónovými tehlami. Rozmery stavby: dĺžka 34,68 m, šírka 30,31 m a výška 20,60 m. Stavba je zrubová z trámov červeného smreku. Pri jej stavbe sa nepoužil žiadny kovový materiál, ale výlučne drevený (klince, kliny, skoby) - a to buď
z praktických dôvodov (hrdzavenie) alebo hádam aj duchovných príčin - predstava ukrižovania.
Fasáda kostola bola z hlinenej mazanice, odľahčenej plevami, upevnenej na kolíkoch, ktoré boli vložené do nej i do trámov. Mazanica bola prekrytá vápennou maľbou a vybielená vápenným náterom. Pri poslednej oprave kostola zistil architektonický výskum zvyšky ornamentálnej bielej geometrickej výzdoby, ktorá sa rekonštruovala (je zaujímavé, že na žiadnej starej rytine sa táto výzdoba nezobrazovala). Pri obnove hlinených omietok počas poslednej generálnej opravy
sa použili staré technológie vrátane ručného nahadzovania na zrub, kde napr. kvôli priľnutiu hliny bolo nabitých 35 000 dubových kolíkov.
Vysoká sedlová krížová šindľová strecha kostola je členená štítmi s podlomenicou, čím pripomína strechy na spôsob starých spišských domov, aké sa dodnes v Kežmarku zachovali. Kostol mal
na streche aj malú vežu s kovovým krížom, ktorá však bola nahradená pri rekonštrukcii roku 1798 inou vežičkou, no aj tá sa zo statických dôvodov roku 1893 musela zbúrať.
Okolo kostola bol postavený aj ochranný obvodový múr - vidieť ho ešte aj na starých rytinách - žiaľ, kvôli dezolátnemu stavu musel byť roku 1900 zbúraný. Z podobných dôvodov sa začiatkom
70. rokov 20. storočia zbúrali aj nepôvodné drevené predsiene pred všetkými troma vstupmi
do kostola. Nad vstupmi sa ešte v tom období nachádzali fragmenty latinských mravoučných nápisov, ktoré sa však po zbúraní predsiení vplyvom poveternostných podmienok rýchlo zničili a už ich nebolo možné rekonštruovať.
Kým zvonka vyzerá kostol ako nejaká obrovská hospodárska budova, jeho barokový interiér zaujme každého svojím priestorom a krásou a nemožno sa diviť, že je považovaný za najkrajší spomedzi posledných piatich zachovaných kostolov svojho druhu na území Slovenska. Stropná maľba, ktorá predstavuje modré nebo, oblaky, dvanástich apoštolov, štyroch evanjelistov a
nad oltárom obraz sv. Trojice, začala vznikať r. 1717 a tvorila sa celé desaťročia. Pripisuje sa neznámemu levočskému maliarovi Mayerovi, avšak jeho meno v neskoršom popise kostola, ktorý vyhotovil rektor kežmarskej evanjelickej školy Juraj Bohuš v. 1717 - 1722, je prečiarknuté
a dopísané Kramer. Je možné, že došlo ku skomolenine mena a maliarom bol skutočne Gottlieb Kramer z Levoče, lebo sú doklady o tom, že v práci pokračoval jeho syn Ján (Jonáš) Gottlieb Kramer.
Pôvodná dlažba kostola bola z udupanej hliny - pri poslednej oprave kostola sa v nej našlo niekoľko sto rôznych mincí najnižšej hodnoty z Uhorska, Rakúska, Čiech, Litvy, Lotyšska, Sliezska, Ruska atď., datovaných od 15. po 20. stor. - je to "obetný dar" kežmarských remeselníkov a obchodníkov pred odchodom na dlhšie cesty alebo “stratené” mince obchodníkov, využívajúcich známu obchodnú cestu z juhu na sever Európy, ktorá šla aj
cez Kežmarok. Neskôr hlinenú podlahu prekryli drevené dosky a postupom času ju "vydláždili" náhrobné kamenné epitafy zo 17. - 19. stor. - najstaršie sú z roku 1688. Posledná oprava “vydláždila” podlahu pod lavicami kamennými kockami.
Oltár
Najstarší opis kostola z pera Juraja Bohuša uvádza: “Pozornosť vstupujúceho upúta oltár, umelecké dielo kežmarského sochára Jána Lercha, ktorý zobrazuje Svätú Trojicu.” Z napísaného vyplýva, že pôvodný oltár musel byť oveľa menší, ba vyskytli sa domnienky, že súsošie Sv. Trojice pochádza dokonca z prvého artikulárneho kostola - dôkazov však o tom niet. Dnes sa nachádza Trojičné súsošie v nadstavbe oltára. Oltár predstavuje polychrómovaná ranobaroková drevorezba - jej ústredným motívom je Kalvária s maľovaným pozadím. Pod plastikou ukrižovaného Krista
sa nachádzajú postavy Panny Márie, apoštola Jána a Márie Magdalény, po stranách starozákonné postavy Mojžiša a Árona. Oltár zhotovil Ján Lerch v rokoch 1718 - 1727. Podľa donačného nápisu dala oltár r. 1718 postaviť kežmarská evanjelická obec a roku 1727 ho dali pozlátiť a premaľovať kežmarský lekárnik Joachim Augustín Weiss s manželkou Martou Várady - Szakmáry.
Kazateľnica
Kazateľnicu - polychrómovanú drevorezbu, ktorá spočíva na postave anjela a na prístupových schodoch - zhotovil Ján Lerch v r. 1717 a odovzdaná bola k Novému roku 1718. Kazateľnica je na parapete rečnišťa zdobená plastikami Krista, evanjelistov Matúša, Marka, Lukáša a Jána (pričom sa zachováva ich latinské pomenovanie) na prístupových schodoch sú plastiky starozákonných prorokov Izaiáša, Ezechiela a Daniela. Prorok Jeremiáš je nad dverami, vedúcimi k schodom kazateľnice. Na vrchole baldachýnu je umiestnená plastika triumfujúceho Krista. Zhotovenie kazateľnice zaplatil kežmarský senátor Michal Goldberger s manželkou Juditou Maukschovou - ich rodinné erby sú zvečnené na kazateľnici. Po smrti Michala Goldbergera
v roku 1743 nechali kazateľnicu pozlátiť a dekorovať vdova a adoptovaný syn Dávid Goldberger. Práce vykonal Ján Gottlieb Kramer. Kazateľnica je situovaná tak, že na ňu vidieť z ktoréhokoľvek miesta v kostole a vynikajúca akustika v chráme umožnila všade dobre počuť slová kazateľa.
Krstiteľnica
Pred oltárom stojí na podstavci kamenná krstiteľnica s medeným vekom, okolo nej je ozdobná mreža. Hoci každá literatúra uvádza, že z prvého artikulárneho kostola pochádza len dolná - kamenná časť krstiteľnice, pri posledných reštaurátorských prácach sa objavil latinský text, ktorý potvrdzoval, že aj ostatné časti - medená misa svrchnákom - sú datované rokom 1690 a boli zhotovené za čias kňaza Michala Fischera. Pieskovcovú časť zhotovil a daroval kamenár Michal Sonnewitz. Zábradlie okolo krstiteľnice urobil a daroval miestny kováčsky majster Ján Köhler, medené veko Ján Jakub Brucker (pod ním je zrejme meno obnovovateľa Martina Johannidesa a rok 1768), vnútornú misu na vodu pre krstenie vyhotovili a darovali Andrej Landinus a Daniel Czernil - všetci traja boli medikováčski majstri v Kežmarku a ako ďalší majster (alebo donor)
sa uvádza B. Ambrosius (v dobovom zozname kežmarského obyvateľstva sa však jeho meno
na rozdiel od ostatných nenachádza).
Organ
Pozornosť každého návštevníka dreveného artikulárneho kostola v Kežmarku zaujme mimoriadne bohatá výzdoba organového chóra, ktorý zdobia maľované postavy anjelov, hrajúcich na rôznych hudobných nástrojoch. Do centra tohto chóru bol vsadený barokový organ, pochádzajúci
od levočského organára Vavrinca Čajkovského (Laurencius Czaykoffsky), ktorý jeho výstavbu
po podpísaní zmluvy s miestnym cirkevným zborom v Kežmarku, dokončil v rokoch 1719-1720. Cirkevný zbor organárovi vyplatil v hotovosti 510 florénov, ďalej 135,60 florénov za cín a ešte 3 florény za 10 hôlb vína.
Krstné meno organára Čajkovského niektoré dokumenty uvádzajú aj ako Ján alebo Jozef, no sám sa však podpisuje ako Lorentz. Dokladom toho je pozitív v rímsko-katolíckom kostole vo Vojňanoch, ktorý je označený menovkou Lorentius Czeukowsky, Orgel- und Instrument-Macher in Leutschau 1726.
Kežmarský organ má v súčastnosti 18 registrov. V roku 1720 Čajkovský postavil organ, ktorý mal len 12 registrov, 10 v manuáli a zvyšné 2 v pedály. V roku 1729 bol do chóru vstavaný druhý organ, takzvaný pozitív so 6 registrami, ktorý bol starší než organ postavený v roku 1720. I tento malý pozitív pochádzal od majstra Čajkovského. Dva samostatné organy boli spojené do jedného celku , a tak vznikol dvojmanuálový organ s 18 registrami. Túto prestavbu podľa záznamov
na vzdušnici pozitívu - malého organu vykonal v 1729 ďalší spišský organár Martin Korabinský, pôsobiaci v Spišskej Novej Vsi. Korabinský ako organár bol známy od roku 1687. Nápis v kartuši hlavného stroja udáva, že organ zadovážil evanjelický cirkevný zbor v roku 1717. keď bol aj kostol postavený a v roku 1727 ho dal ozdobiť a pozlátiť Michael Fischer starší s manželkou Evou,
rod. Unterbaum. Ďalší text v kartuši pozitívu hovorí, že túto časť nástroja dal postaviť a vyzdobiť Sigismund Szakmáry s manželkou Zuzanou, rod. Szontagh. V spodnej časti organu je nemecký nápis: Ježis, Ty sám pravé slnko, si moje všetko.
Organ bol vyzdobený iluzívnou maľbou napodobňujúcou výzdobu oltára. Jeho paralelu s oltárom môžeme vidieť aj na bohatej akantovej výzdobe s motívom pásky, šatky a kvetov po obidvoch stranách organu, pozlátenou plastikou anjela nad pozitívom, napodobňujúceho karyatídu kazateľnice a aj zoskupením zlatých lúčov, pripomínajúcich slnká, ktorými je symbolizovaný sám Kristus. Farbou zdobené píšťaly sú špecialitou Spiša a východného Slovenska. Maliarska výzdoba týchto organových píšťal pripomína hlavy v podobe plameňa s otvorenými ústami, cez ktoré vychádza zvuk.
Kežmarský organ patrí medzi najstaršie dvojmanuálové nástroje na území Slovenska. Ak k tomu pripočítame aj bohatú ornamentálnu výzdobu realizovanú Jánom Lerchom, tak patrí medzi najcennejšie zachované funkčné barokové pamiatky. Dňa 31.10. 2017 bola vydaná poštová známka s vyobrazením jeho prospektu pod emisným číslom 646 s názvom 500. výročie reformácie (1517)
a nominálnou hodnotou 1,15 € . Autorom výtvarného návrhu je Dušan Kállay, tvorcom oceľorytiny Martin Činovský. Známku vytlačila technikou oceľotlače z plochých platní v kombinácii s ofsetom Poštovní tiskárna cenin Praha. Známka získala 2. miesto v súťaži o najkrajšiu rytú poštovú známku Európskej únie „Les Grands Prix de l’Art Philatélique Belge et Européen" v Bruseli. Známka Slovenskej pošty sa v jednej z najstarších súťaží poštových známok v Európe presadila v konkurencii príspevkov 27 krajín. Slávnostné odovzdávanie cien súťaže sa uskutočnilo 15. septembra 2018 v Sále Milícií historickej bruselskej radnice za prítomnosti veľvyslancov všetkých ocenených krajín.
Bohatá história tohto organu hovorí aj o starostlivej opatere, ktorá si vyžadovala pravidelnú údržbu. Spomeňme niekoľko významných opráv uskutočnených na tomto historickom nástroji:
V roku 1756 za 220 rínskych zlatých vykonal opravu Johann Georg Schwartz z Prešova. Bola to rozsiahla oprava, pretože za takúto cenu v tej dobe sa dal postaviť 6 registrový pozitív
u renomovaného majstra. Schvartz zasiahol do dispozície a posilnil základnú polohu na úkor vyššie stopových registrov. Osemstopovú polohu posilnil pravdepodobne až o tri registre - výchvevnú Vox humanu a Salicionál na hlavnom stroji a Flautu špicatú na pozitíve. K stemneniu a zahusteniu zvuku smerovala aj výmena vysokej trojradovej Mixtury hlavného stroja zo šiestich
na štyri. Cirkevný zbor v roku 1803 zadal prácu na oprave organu Michalovi Podkonickému.
Ten však ju stále odďaľoval a po dlhom vyjednávaní musel nakoniec vrátiť i preddavok, pretože podpísanú zmluvu nedodržal. Roku 1811 tak dokončil k veľkej spokojnosti opravu profesor piaristického gymnázia v Podolínci Glycer Heisler. Cirkevný zbor v roku 1824 dojednal dôkladnú opravu s vyhotovením nových mechov za 850 florénov s viedenským organárom Wlhelmom Kranem. Jeho práca a povesť však nesplnila očakávanie, preto ho odvolali a dokončením poverili roku 1825 Jakuba Galoviča zo Sabinova. Ďalšiu rozsiahlejšiu opravu organa, ktorá zasiahla aj
do zvukového obrazu a ladenia urobil aj dispozičné zmeny, smerujúce k ďalšiemu stemneniu zvuku. Od roku 1869 udržoval organ kežmarský organár Pavol Herrman za ročnú paušálnu odmenu 9 zlatých. V účtovných dokladoch cirkevného zboru ho môžeme sledovať až do toku 1887. Väčšia generálna oprava sa konala v roku 1955-1957. Tú vykonal Karel Weiss z Hořelic.
V archíve cirkevného zboru sa od neho nachádza podrobná správa o uskutočnených rekonštrukčných prácach a o pôvodných registrových dispozíciách organu. Pôvodnú pedálovú vzdušnicu s rozsahom C-c1 s krátkou spodnou oktávou (21 klávesových tónov) vymenil za novú, tiež zásuvkovú vzdušnicu, ale s väčším rozsahom C-d1 chromaticky (27 klávesových tónov).
Pri poslednej generálnej oprave kostola v rokoch 1991 - 1996 vnikli po lešení do objektu deti a vážne poškodili organ, hlavne jeho píšťalový materiál. V novembri roku 1995 bola preto podpísaná zmluva o dielo s organárom Vladimírom Gazdíkom. Cena sa stanovila dohodou vo výške
980.000 Sk. Vzhľadom na rozsiahle poškodenie bol organ úplne dokončený v novembri 1998.
V nasledujúcom roku 1999 prebiehalo ešte menšie doladenie. Súčasťou tejto opravy bol aj návrat k pôvodnej dispozícii, pochopiteľne iba tam, kde sa vedel bezpečne identifikovať pôvodný register.
Dvojmanuálový organ má mechanické traktúry a zásuvkové vzdušnice. Zaujímavá je vzdušnica hlavného stroja, ktorá má dve samostatné ventilové komory. Z toho faktu niektorí organológovia usudzovali, že pôvodný Čajkovského organ bol tiež dvojmanuálový. Viaceré okolnosti však takýmto úvahám odporujú. Klaviatúry sú na prednej stene sokla organovej skrine hlavného stroja, takže organista sedí chrbtom k pozitívu a oltáru. Registre sa ovládajú kovovými kovanými pákami na preklápanie vo zvislom smere, čo je v slovenskom organárstve dosť neobvyklé riešenie. Manuálové klaviatúry majú opačnú farbu klávesov, pričom dlhšie klávesy majú obloženie
z ebenového dreva, kratšie klávesy majú na vrchu nalepenú kosť. Klávesy oboch manuálov sú jednoramenné páky. Zo spodného manuálu sa ovládajú tónové ventily pozitívu, z horného manuálu zase vždy dvojica tónových ventilov hlavného stroja. Manuálová spojka je riešená ako posuvná, pričom sa horná klaviatúra potiahne dvojicou mosadzných držiakov po oboch stranách klaviatúry o dva centimetre. Pedálovú spojku nástroj nemá.
Chóry a lavice
Zaujímavé je členenie jednotlivých šiestich chórov - zvlášť bol pre mládencov, zvlášť pre devy, zvlášť pre učňov - tzv. prechodový chór, zvlášť pre spevákov spievajúcich bez organu, ktorý boli na chóre za oltárom, na prvom organovom chóre mal hlavné miesto organista a kantor, na druhom bol chlapčenský spevokol. Hoci zmluva so staviteľom “predpisovala” zhotoviť len 5 chórov, neskôr pribudol ďalší - prechodový, spájajúci dievčenský a oltárny chór. Pôvodne sa na oltárny chór dalo zrejme vyjsť osobitným schodišťom, ktoré však zaniklo pri postavení drevenej predelovej steny
s výmaľbou, ktorá v 18. stor. oddelila priestor pod oltárnym chórom od oltára, kazateľnice a lavíc.
Mládenecký chór sa nachádza na severnej strane kostola. Zdobia ho maľby na poprsnici chóru, ktoré predstavujú výjavy zo Starého zákona a ich naplnenie v Novom zákone: prvý hriech a narodenie Krista, obriezku v Starom zákone a krst Krista, veľkonočnú paschu u Židov a poslednú večeru Krista, obetovanie Izáka a ukrižovanie Krista, záchranu Jonáša z veľryby a zmŕtvychvstanie Krista, Eliášov výstup na ohnivom voze do neba a Nanebevstúpenie. Maľby dal zhotoviť obchodník Vitalis Lukáš alebo Pavol. Iniciály donora na strope nad chórom už nie sú čitateľné.
Dievčenský chór na južnej strane kostola zdobí na poprsnici drevorezba vpodobe hlavičiek anjelov - práca Jána Lercha. Je to jediný chór bez výmaľby a biblických citátov. Ani tu už nie sú čitateľné iniciály na strope.
Učňovský chór na juhovýchodnej strane má na poprsnici bohatú výmaľbu, pozostávajúca
z biblických citátov. V medzi citátmi je obraz, ktorý predstavuje starozákonný výjav - predaj Jozefa jeho bratmi do Egypta. Tento obraz vznikol - z. V r. 1756 navštívil Kežmarok katolícky jágerský biskup a áľovský komisár František Barkóczy. Pri odchode ho sprevádzala meštianska jazda - v bol aj Jozef Vajda, ktorý bol kedysi v službách Barkóczyho a pri rozlúčke ho požiadal, aby dal pozdravovať panovníčku Máriu Teréziu, čo biskup s vážnosťou aj prisľúbil. Jeden
z prítomných to považoval za opovážlivosť a Vajdu namyslencom a bláznom. Obaja priatelia sa pohádali, údajne aj pobili, výsledkom čoho bol súd a finančná pokuta, ktorá sa nevedno prečo darovala kežmarskej ev. a. v. cirkvi. Z tých peňazí sa dal namaľovať spomínaný obraz. I datovanie svedčí o tom, že tento chór musel vzniknúť neskôr ako ostatné.
Oltárny chór na východnej strane kostola je riešený veľmi zaujímavo. Je otázne, či oltár nebol pôvodne posunutý viac dozadu ako teraz a či chór za oltárom nebol postavený neskôr ako ostatné, pretože maľby siahajú až po jeho podlahu, čo z prízemia vôbec nevidieť a dokonca
na niektorých rytinách ani chór zobrazený nie je, i keď podľa zmluvy so staviteľom sa mal zhotoviť na ešte začiatku stavby. Na tomto chóre je najbohatšia výmaľba spolu s citátmi za až na steny okolo oltára. Za autora malieb sa považuje Ján (Jonáš) Gottlieb Kramer z Levoče. Na východnej stene od oltára je obraz Mojžiša so zákonnými tabuľami na hore Sinai, pri ňom vidieť Jeruzalem a ďalej je anjel s apoštolom Jánom. Na východnej stene oltárneho chóru je obraz Krista, vznášajúceho sa do nebies, pod ním starozákonný “otec” Abrahám a novozákonný apoštol Pavel. Výjav pokračuje kľačiacim starozákonným prorokom Izaiášom a anjelom, ktorý sa žeravým uhlím dotýka jeho pier. K všetkým týmto i ďalším výjavom sú pripojené biblické výpovede. Maľby
na chóre pokračujú v zadnej časti starozákonným výjavom zápasu Jakuba s Bohom. Podľa nasledujúceho nápisu s rodinným erbom sa dozvedáme, že maľby dala zhotoviť r. 1748 vdova
po Joachimovi Augustínovi Weissovi Marta Várady - Szakmáry. Na zadnej časti chóru je ďalej maľba modliaceho sa Krista v Getsemanskej záhrade, za tým je namaľovaný hrob Lazara,
pri ktorom sú jeho sestry a Ježiš. Na južnej stene od oltára je namaľovaný výjav Ježišovho premenenia - postava Krista, Mojžiša a Eliáša, pod nimi apoštoli Peter, Jakub a Ján. Ďalšia postava, predstavujúca Boha, drží knihu so siedmimi pečaťami, na nej leží baránok - výjav sa týka Zjavenia Jána. Kým všetky biblické texty sú písané v nemčine, na klenbe nad chórom je maľovaná svätá Trojica a znak cisárskeho habsburského rodu - orlica už s latinským nápisom (originálny latinský nápis bol dlhší, nevedno kedy ho skrátili).
Prvý organový chór má na poprsnici maľované postavy anjelov, hrajúcich na rôznych hudobných nástrojoch - žiaľ, obrazy sú poškodené necitlivým umiestnením organového pozitívu.
Druhý organový chór je po dekoračnej stránke najjednoduchší - zdobí ho len drevorezba Jána Lercha.
Lavice a stallá
členenie na osobitné miesta pre mužov a zvlášť pre ženy bolo aj v laviciach na prízemí (dodnes sa zachovali na niektorých miestach napísané mená) - tak to prikazovalo nariadenie Ružomberskej synody z roku 1707. Dokonca spolu nesmeli vychádzať ani z kostola
po bohoslužbách - prvé šli ženy a dievčatá. Podľa rozhodnutia Ružomberskej synody sa malo
v kostole modliť na kolenách, nie postojačky, preto má každá lavica aj kľačadlo, čo je
v evanjelických kostoloch pomerne raritou. Lavice i miesta v nich sú číslované (ukončenie číslice 1 pripomína kotvu - jeden z kresťanských symbolov), ale po poslednej oprave boli necitlivo zostavené a správne poradie lavíc sa už, žiaľ, nezachovalo.
Pod chórmi sú umiestnené pomerne jednoducho prevedené stallá (spolu 5 ks) pre predstaviteľov mesta a zástupcov cechov - sú to prístenné lavice šikmých odsúvacích mreží (tradícia prezrádza, že cez mreže nebolo vidieť, keď si panstvo občas počas kázne aj pospalo...).
Patronátna lavica
Medzi oltárom a vchodom do sakristie sa nachádza viacmiestna patronátna lavica (podľa tradície volaná aj lavicou pre vyšších cirkevných duchovných) s baldachýnom s bohatým vyrezávaným a maľovaným dekorom - pravdepodobne je to tiež práca Jána Lercha a jeho dielne. V lavici sedeli patróni kostola i školy, vyšší cirkevní predstavitelia i rôzne významné osobnosti a návštevy.
Sakristia
Jedinou kamennou časťou kostola je sakristia - má dve miestnosti, prerobené z pôvodného renesančného hostinca a časť ich pôvodnej nástennej výzdoby sa zachovala dodnes. V týchto miestnostiach bola aj evanjelická škola, ktorá tiež musela byť za mestským hradbami - neskôr
sa pre ňu postavila osobitná budova. Zariadenie zo starej školy, ktoré pretrvalo takmer tri stáročia - katedra pre učiteľa a lavice pozdĺž stien - sa po poslednej oprave kostola stratilo. Do steny sakristie sú zapustené kamenné epitafy, patriace notárovi Antonovi Sponerovi z. 1754 a obchodníkovi Samuelovi Mudránymu s manželkou Máriou Sponerovou z r. 1765, ktorá dala renovovať celý kostol na svoje náklady. Z vonkajšej strany sakristie vedie vchod do časti krýpt
s etážovým pohrebiskom pod kostolom, datovaný rokom 1791. Ostatné časti krýpt pod kostolom sú na škodu veci neprebádané.
Opravy kostola
Drevený kostol bol v minulosti viackrát opravovaný. Od roku 1892 bol zaradený medzi pamiatky, chránené štátom. Menšie opravy za Rakúska - Uhorska, I. a II. Československej republiky mu však neveľmi pomohli. Preto cirkev dala kostol roku 1967 do správy Múzea v Kežmarku
s podmienkou, že ho štát opraví. Nestalo sa tak napriek tomu, že kostol bol uznesením vlády Slovenskej socialistickej republiky č. 54 zo dňa 15. marca 1985 podľa § 3 zákona SNR č. 7/1958 Zb. SNR o kultúrnych pamiatkach vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. Roku 1991 bol kostol vrátený cirkvi a vďaka zmenenému režimu začala cirkev sama kostol opravovať - zrekonštruovala sa zrubová a krovová časť, obnovili hlinené omietky, reštauroval sa oltár, kazateľnica, patronátna lavica, krstiteľnica, organ i lavice. Na opravu, ktorá stála do 15 miliónov, prispel najväčšou mierou Fond Pro Slovakia, Ministerstvo kultúry SR, vysokou sumou prispeli aj bývalí obyvatelia Spiša, dnes žijúci v Nemecku, Rakúsku i USA; financie dali aj Ministerstvo zahraničných vecí SRN, mesto Kežmarok, evanjelickí veriaci, ba aj kežmarská rímskokatolícka cirkev. V súčasnosti sa
po niekoľkoročnom snažení podarilo kostol zapísať do zoznamu pamiatok UNESCO pre zachovanie svetového dedičstva, a to 7. 7. 2008.