Kežmarok vznikol zlúčením pôvodných slovanských osád s osadou nemeckých kolonistov. Mestské práva získal r. 1269. Hneď po vzniku Kežmarku prevládol v meste nemecký etnický celok. Preto bolo prekvapujúce, že česká husitská ideológia, ktorá odsudzovala bohatstvo cirkvi i jednotlivcov, po prvej nenávistnej reakcii obyvateľstva našla podporu aj v tomto meste.
 
 
 
História zboru
Príchod husitov na Spiš a do Kežmarku r. 1433 zanechal v myslení ľudí veľkú zmenu - o tom sa zmieňuje aj cisár Žigmund, kat majstra Jána Husa, keď píše: "... husitskí heretici rozširovali mocne a veľmi rázne svoje diabolské bludy po našich spišských krajoch... a obracali na svoju bezbožnú sektu tu žijúcich kresťanov."
Nevedno, či následkom toho žili kežmarskí mešťania v nepriateľstve s miestnymi kňazmi - pravotili sa s nimi desaťročia o  majetky i o dávky peňazí. Situácia sa vyhrotila po príchode Jána Jiskru r. 1441 natoľko, že Kežmarku i ďalším spišským mestám hrozila križiacka výprava, lebo - ako sa uvádza v liste pápežovi - " na horné kraje kráľovstva prišli českí žoldnieri, ktorí rozširujú husitskú nákazu tak, že v župe spišskej je veľa farností, v ktorých sa prijíma pod oboma spôsobmi."
Aj vedenie mesta vystupovalo rázne proti cirkvi. Bez rozmýšľania dalo zbúrať údajne zo strategických dôvodov kostol sv. Michala i kostol sv. Alžbety - mestu musel vystačiť len kostol sv. Kríža. Mesto sa súdilo s kňazom o mlyn, vydalo mu ho iba za vlastných podmienok. R. 1451 s a sťažuje Spišská kapitula rímskemu kardinálovi Dionýzovi, že Kežmarčania jej nezaplatili ročnú daň vo výške 100 zlatých. Kardinál pohrozil, že obyvateľov exkomunikuje z cirkvi, dá odmontovať kostolné zvony, zhasiť sviece na oltári a nad celým mestom sa vysloví kliatba. Pokračovanie prípadu nepoznáme, exkomunikácia sa však zrejme neuskutočnila, no na druhej strane žiadne potvrdenie o zaplatení sa v kežmarskom archíve nenachádza a najstarší kežmarský zvon bol uliaty až roku 1525...
Chýr o vystúpení dr. Martina Luthera vo Wittenbergu v r. 1517 sa rýchlo rozniesol po strednej Európe.  Spozornel aj Spiš - hlavne mestá a dediny, kde žilo nemecké obyvateľstvo. Už tri roky po vystúpení  Luthera  r. 1520 číta z kazateľnice ľubického kostola Lutherove wittenberské výpovede kňaz Tomáš Preisner. Myšlienky a spisy dr. Luthera prinášali aj kupci - veď Kežmarok ležal na dôležitej európskej obchodnej ceste, spájajúcej všetky svetové strany Európy. Šírili ich aj miestni študenti, ktorí v hojnom počte navštevovali nemecké univerzity.
Podľa rukopisu kežmarského historika a ev.a.v. kňaza Kristiána Genersicha mal sa Tomáš Preisner stať r. 1525 kežmarským farárom. Dokladov však o tom niet, a tak sa za prvého šíriteľa reformačnej myšlienky v Kežmarku stále považuje Juraj Leudischer, ktorý bol už r. 1530 voleným farárom a 26. septembra 1531 prevzal inventár fary. V Kežmarku zotrval 12 rokov.
Kežmarčania boli Leudischerom prekvapení. Kňaz zrušil ušnú spoveď a Večeru Pánovu prisluhoval pod obojím. Centrom bohoslužieb sa stalo kázanie Božieho slova, a to dokonca v nemčine, v reči, ktorú každý rozumel. A ľuďom sa to začalo páčiť.
Je samozrejmé, že sa prechod obyvateľstva Kežmarku na protestantskú vieru neuskutočnil zo dňa na deň, ale celý proces trval oveľa dlhšie. Nemecké obyvateľstvo do jedného prijalo učenie dr. Luthera a tak isto urobila aj  slovenská menšina. Evanjelici obsadili pre seba farský kostol sv. Kríža, čo prebehlo bez akéhokoľvek incidentu, pretože v tom čase sa už v Kežmarku nenašiel človek inej viery. R.1569 sa definitívne 24 spišských miest - medzi nimi aj Kežmarok - prihlásilo v tzv. Confessio Scepusiana k evanjelickému augsburskému vyznaniu.
Mesto ostalo evanjelické okolo 140 rokov. Neboli to však ľahké časy. Doznievala vyše storočná vojna s Levočou a vyostrili sa  250 rokov trvajúce spory medzi mestom a hradom, v ktorých napokon zvíťazilo mesto. Celou krajinou otriasali v 17. storočí povstania uhorskej šľachty, čo doliehalo i na Kežmarok.
Táto doba vtisla svoju pečať aj architektúre mesta. Pribudli nové stavby. Po požiari sa postavila nová radnica. Prebudovala sa veža kostola. Pri kostole bola vybudovaná zvonica, najkrajšia kampanila na Spiši. Rozširovali sa mestské múry, prestaval sa aj hrad. Zreformovala sa škola, ktorá sa stala evanjelickým gymnáziom a mesto pre ňu postavilo novú budovu z kameňa. Na tejto škole pôsobili vyučujúci zo zahraničia a podobné bolo aj zloženie žiactva, pretože chýr o tejto škole putoval doširoka - ďaleka. Začala sa budovať knižnica, ktorá sa dnes so 150 000 zväzkami považuje za najväčšiu školskú historickú knižnicu v strednej Európe.
No potom prišli ťažké roky protireformácie. Hoci snahy o zaberanie ev.a.v. kostolov a o vyháňanie evanjelických kňazov a učiteľov sa vyskytovali už od začiatku 17. storočia, skutočný teror vypukol r. 1670 po odhalení neúspešného proticisárskeho sprisahania uhorského šľachtica Wesselényiho, z ktorého obvinili protestantov.
Od r. 1670 začali evanjelikom na Spiši násilne odoberať kostoly a školy.  V r. 1673 bol kežmarským evanjelikom odňatý kostol a škola, kňazi i učitelia boli vyhnaní.  Ev.a.v. kňazi a učitelia mali "na výber": mohli sa vzdať svojho úradu alebo odísť do vyhnanstva za hranice Uhorska. Poslední spišskí kňazi a učitelia odišli do zahraničia v marci a apríli 1674. V snahe úplne vykoreniť evanjelickú vieru dostali všetci obyvatelia spišských miest a mestečiek príkaz, aby chodili na omše a svätili katolícke sviatky. K najsurovejším príkazom patril ten, ktorý zakazoval evanjelikov pochovávať do cintorína, mohli byť uložení na večný odpočinok iba do záhrad za svoje domy. Vieru však z ľudí nikto nevykorenil - schádzali sa potajomky po domoch. Ba aj školské vyučovanie pokračovalo v súkromí.
Na území Spiša bolo pred rokom 1671 celkove 98 ev.a.v. cirkevných zborov so 101 kostolmi. V roku 1674 neexistoval už ani jeden.
Na tento teror odpovedalo ďalšie povstanie uhorskej šľachty. Viedol ho kežmarský rodák a majiteľ hradu Imrich Thöhöly. Cisár Leopold  bol nútený zvolať r. 1681 do Šoprone snem a urobiť ústupky. Na základe 25. a 26. artikulu sa povolila sloboda vierovyznania a postavenie protestantských kostolov v slobodných kráľovských mestách a po dvoch v každej župe, avšak za podmienky, že kostol bude vybudovaný za mestom na presne vyznačenom mieste a postaví sa výlučne na náklady cirkvi.
Povolenie platilo aj pre Kežmarok. Prvý drevený artikulárny kostol si kežmarskí evanjelici postavili v r. 1687 - 1688. Kostolík používali až do roku 1705, keď opäť obsadili veľký kostol. Bolo to za čias ďalšieho povstania, ktoré viedol František Rákóczi II. Kežmarok sa postavil na stranu povstalcov a kruto za to zaplatil. Koncom roka 1709 ho dobyli cisárske vojská a na výstrahu dali 16. decembra popraviť troch predstaviteľov mesta - evanjelikov Jakuba Kraya, Martina Lányho a Šebastiána Toporcera. Mohli sa zachrániť, keby sa boli vzdali svojej viery. Ale oni radšej volili smrť.
Evanjelici sa vrátili do dreveného kostolíka, ktorý bol však priestorove malý, a preto sa ho rozhodli prebudovať. Stalo sa tak za neuveriteľné tri mesiace roku 1717 - vzhľad z tohoto obdobia si nesie artikulárny kostol dodnes. Finančne na stavbu kostola ktorý je zasvätený sv. Trojici, prispeli protestanti z celej severnej Európy, ba švédsky, ako aj  dánsky panovník nariadili pre tento účel urobiť vo svojej krajine zbierku. Kostol je stavaný v slohu ľudového baroka.
Pri kostole bola postavená najprv drevená, v r. 1774 - 1776 kamenná budova školy, z ktorej vyrástlo známe evanjelické lýceum, kde pôsobili a študovali mnohí budúci slovenskí, nemeckí, maďarskí i srbskí velikáni vedy a kultúry, napr. Šafárik,  Kuzmány, bratia Chalupkovci, Tomášik, Kráľ, Kazinczy, Sterija - Popovič, Záborský, Hviezdoslav, Nádaši - Jégé, Kukučín, Jesenský, Rázus, Stodola; maliari Bohúň a Medňanský; lekári Markušovský, Alexander; historici Genersich, bratia Hunfalvyovci,  Weber; filozofi a ekonómi Berzeviczy, Feješ, Schwartner; prírodovedci, fyzici a matematici Hažlinský, Stodola, Hronec atď. Budova lýcea i dreveného artikulárneho kostola je dnes národnou kultúrnou pamiatkou.
Roku 1781 uzákonil panovník Jozef II. tolerančný patent, ktorý priznal protestantským cirkviam všetky práva. Kežmarský cirkevný život i školstvo sa mohli naplno rozvinúť. A tak sa i stalo. V r. 1894 sa po 22 rokoch ukončila stavba nového kostola, aký na území Slovenska nemal páru. Stavba obsahovala v rámci tzv. eklektického slohu prvky byzantské, románske, renesančné, maurské, ba aj rôzne orientálne. Ku kostolu bolo r. 1909 pristavané mauzóleum Imricha Thökölyho (1657-1705).
Hoci ev.a.v. zbor bol nemecký, od 2. polovice 16. stor. prakticky do konca 18. stor. mal aj slovenských kazateľov. Za prvého sa považuje Johann Ulricus Sachs - Saxo, ktorý prišiel do Kežmarku v r. 1577. V prvej polovici 19. storočia odbavovali slovenské bohoslužby slovenskí študenti, ktorí študovali na kežmarskom lýceu teológiu - napr. budúci štúrovskí literáti Samo Tomášik a Samo Chalupka. V druhej polovici 19. stor. pre stále sa zvyšujúcu maďarizáciu slovenské bohoslužby zanikli. V období I. Československej republiky (1918 - 1938) chodili Slováci do nemeckého cirkevného zboru. Slovenský evanjelický zbor sa konštituoval zásluhou farára Ondreja Spišáka až 28. apríla 1940. 
Ešte aj v týchto časoch bol Kežmarok prevažne protestantský a takým ostal až do čias II. svetovej vojny. Počas vojny mnoho nemeckého obyvateľstva evakuovalo a ďalší boli po vojne odsunutí. Odchodom Nemcov sa po II. svetovej vojne zmenilo aj zloženie kežmarského obyvateľstva - evanjelický zbor, ktorý sa stal v Kežmarku menšinovým, začali tvoriť takmer výlučne Slováci.
Od r. 1531 po súčasnosť mal Evanjelický a.v. cirkevný zbor v Kežmarku do 60 kňazov a diakonov. Mnohí z nich boli vynikajúcimi literátmi, historikmi i vedcami. Spomenieme aspoň najznámejších. Významným pedagógom a reformátorom evanjelickej školy na gymnázium bol Ján Sommer, osobný priateľ Filipa Melanchtona. Viaceré teologické diela vytvoril Sebastian Ambrosius Lam koncom 16. stor. Juraj Buchholtz starší napísal rodinnú rodinu, ktorá podrobne zaznamenáva ťažký časy protireformácie konca 17. a začiatku 18. stor. Jeho syn Juraj Buchholtz mladší bol rektorom školy i slovenským diakonom a vedcom stredoeurópskeho formátu v oblasti prírodných vied. V tom istom období v prvej tretine 18. stor. slovenský diakon a taktiež rektor školy Juraj Bohuš spísal jedinečný opis Spišskej župy. Farár Kristián Genersich vytvoril dodnes neprekonanú monografiu o Kežmarku, ktorá vyšla r. 1804. V 19. stor. písal historické diela aj farár Dávid Kuntz a Štefan Linberger.
Tlačiť stránku
Vyrobené © 2007 www.mzdyauctovnictvo.sk