Otváracie hodiny: Drevený artikulárny kostol:

pondelok - sobota (v nedeľu sú kostoly pre turistov zatvorené)
1. máj - 31. október: 9.00 h -12.00 h, 14.00 h - 17.00 hod.

utorok a piatok (v nedeľu sú kostoly pre turistov zatvorené)
1. november - 30. apríl: 10.00 - 12.00, 14.00 - 16.00 hod.
História :

Drevený artikulárny kostol v Kežmarku pochádza z čias náboženskej neslobody protestantov, ktorí si mohli postaviť kostol len na základe povolenia 26. zákonného článku - artikulu, vydaného Šopronským snemom r. 1681. Cisára  donútilo povstanie uhorskej šľachty, ktoré viedol kežmarský rodák a majiteľ miestneho hradu Imrich Thököly.  

26. artikul povolil protestantom v Uhorsku stavať kostoly po jednom v každom slobodnom kráľovskom meste - akým bol aj Kežmarok - a po dva v každej župe. Kostoly v mestách sa mohli postaviť len na predmestí -  za mestskými múrmi a na mieste, ktoré presne vyznačila kráľovská komisia. Stavba sa musela postaviť výlučne na náklady evanjelickej cirkvi z najlacnejšieho stavebného materiálu. Takým stavebným materiálom bolo drevo a tým akoby sa predurčilo, že artikulárne kostoly budú drevené. Hoci sa traduje, že kostoly museli byť len z dreva a nesmeli mať veže, resp. zvonice, 26. artikul nič takéto neuvádza, ba práve naopak, píše sa v
ňom o slobodnom používaní zvonov pre všetky vierovyznania. V skutočnosti na osobitné zvonice, resp. na kúpu zvonov protestantské zbory peniaze nemali, pretože im bol už skôr skonfiškovaný všetok majetok.

R. 1682 cisárska komisia určila vžmarku pomerne potupné miesto na postavenie artikulárneho kostola, a to hneď za mestskou Vyšnou bránou pri kamennom hostinci, postavenom ešte r. 1593. Ku stavbe kežmarského artikulárneho kostola sa však prikročilo až po definitívnej porážke Thökölyho povstania. Zatiaľ nie je známy žiaden dokument, ktorý by určil presný dátum vysvätenia artikulárneho kostola. Z listu kapitána Horného Uhorska grófa Štefana Csákyho sa však dozvedáme, že 24. mája 1687 nariadil Kežmarčanom, aby okamžite začali stavať modliteb
ňu na mieste mimo hradieb, kde im to určila cisárska komisia. Nie je známe ani to, ako prvý artikulárny kostol vyzeral - je však pravdepodobné, že už mal dnešný pôdorys a bol prízemný. Kostol sa zasvätil Svätej Trojici. Dodnes sa z prvého kostola zachovali len neskororenesančná  krstiteľnica z. 1690 a kamenné epitafy z. 1688.

Prízemná stavba kostola však predstavovala len provizórium a nemohla pojať niekoľko tisíc protestantov z Kežmarku a okolia, ktorí už r. 1688 mali dvoch k
ňazov - nemeckého a slovenského. Preto sa dvaja kežmarskí mešťania Pavol Vitalis a Ján Michaelides vybrali r. 1688 na sever Európy s poverením vyberať milodary na stavbu dvoch kostolov - zvlášť pre Slovákov, zvlášť pre Nemcov, na stavbu fary a školy. Mešťania navštívili dnešné Poľsko, Východné Prusko, viaceré nemecké kniežatstvá, Sliezsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Švédsko i Dánsko a r. 1690 sa vrátili domov. Švédsky panovník Karol XI. a dánsky kráľ Kristián V. povolili osobne vo svojich  krajinách urobiť pre Kežmarok zbierku. Cesty kežmarských vyslancov dokumentuje doteraz zachovaná zberná knižočka. Zbierka však  nepriniesla veľa - nazbieralo sa iba 792 uhorských zlatých a po odpočítaní výdavkov na cestu bol čistý zisk len 274 uhorských zlatých, čo nestačilo ani na postavenie jedného kostola, nieto ešte na toľké plánované stavby.

K plánovanej prestavbe však nedošlo aj preto, lebo začiatkom 18. storočia vypuklo v Uhorsku ďalšie proticisárske povstanie uhorskej šľachty, ktoré viedol František Rákóczi II., nevlastný syn Imricha Thökölyho. Kežmarok sa pridal na stranu povstalcov. Po ich porážke dal r. 1709 cisársky maršal Heister popraviť na výstrahu troch popredných kežmarských obyvateľov - richtára Jakuba Kraya a senátorov Martina Lányho aŠebastiána Toperczera. V. r. 1710 - 1711 nastala morová epidémia, ktorá skosila 3/4 kežmarského obyvateľstva.
K prestavbe sa pristúpilo až po upokojení pomerov vkrajine v. r. 1717. Stavebné, resp. búracie práce sa pod Tatrami nemohli začať skôr ako v apríli a niekedy vtedy sa začala príprava na prestavbu prvého artikulárneho kostola. Keďže bohoslužby sa stále museli konať mimo mesta, náhradné priestory sa počas prestavby našli vo veľkom majeri vdovy po Jakubovi Krayovi.

D
ňa 1. júna 1717 uzavrela ev. a. v. cirkev v Kežmarku zmluvu s popradským staviteľom Jurajom Müttermannom na 660 uhorských zlatých a na naturálie -  3 sudy piva, 7 lakťov jemného súkna na vyhotovenie celého obleku atď. Zmluva predpisovala staviteľovi vzhľad kostola - mal mať "dostatok okien", podperné “pekne točené” stĺpy, päť chórov, ba aj modrú farbu klenby “na spôsob neba”. Ďalšia zmluva sa uzavrela s kežmarským drevorezbárom Jánom Lerchom, ktorý so svojou dielňou urobil prakticky všetky rezbárske práce v kostole. Za zodpovedných stavbyvedúcich boli určení vážení mešťania - senátori Kristián Rochlitz, Daniel Cornides a Ján Toppertzer.
Celkové náklady na výstavbu celého kostola sa odhadovali až na 5000 zlatých. Kežmarská evanjelická cirkev nebola bohatá a zo zbierky po severských krajinách ostalo málo pe
ňazí, ale v meste a na okolí žili bohatšie rodiny a jednotlivci. Tak napr. väčšinu dreva na stavbu poskytol barón Imrich Lužinský z Lendaku a na zariadení interiéru sa podieľali majetné miestne evanjelické rodiny.
Stavebné práce mali neuveriteľne rýchle tempo, a preto sme presvedčení a potvrdzujú to aj dobové pramene, že šlo výlučne o rekonštrukciu prvého kostola, a nie o jeho prestavbu "od základov". No nie je vylúčené ani to, že ju časovo - ako aj inde v Uhorsku -  obmedzila vrchnosť. Kostol bol vysvätený už d
ňa 15. augusta 1717 - teda v 12. nedeľu po sv. Trojici - a sv. Trojici  bol opäť aj zasvätený. Vysviacka sa konala v reči nemeckej a slovenskej.

Nie je isté, aká sakrálna stavba sa stala prototypom stavby nielen nového dreveného barokového kostola v Kežmarku, ale aj iných kostolov tohto druhu na území Slovenska. Podľa jedného názoru je to zrubový kostol v Amsterdame na Noorder Kerku, ktorý mal pôdorys rovnoramenného gréckeho kríža - tento typ kostola sa rozšíril do Nemecka a škandinávskych štátov, odtiaľ do Sliezska a do Uhorska. V centre tohoto kostola bol oltár, kazateľnica a krstiteľnica, okolo ktorých boli lavice prízemia i jednotlivé chóry, aby sa na pomerne malom mieste mohlo zhromaždiť čo najväčšie množstvo veriacich. Podľa ďalšieho názoru  má svoj vzor v tzv. Friedenskirche v sliezskej Swidnici a podľa tretieho názoru ide o priamy vplyv severských - švédskych a nórskych stavieb.

Kežmarský artikulárny kostol má podobne ako spomínané typy kostolov pôdorys rovnoramenného gréckeho kríža, v jeho ramenách je zaklenutý širokou valenou klenbou. Klenba spočíva na štyroch točených nosných stĺpoch a na obvodových múroch kostola. Aby sa jej nosná plocha zosilnila, boli do rohov kostola vložené malé prístavby. Ďalšou oporou bolo šesť chórov - na ne a na prízemie sa pomestilo celkove až 1 541 sediacich osôb.

Osvetlenie kostola zaisťuje 15 okrúhlych vitrážových okien (podľa tradície pomáhali kostol stavať švédski námorníci, a preto sú údajne okná okrúhle), 6 šesťdielnych okien taktiež s vitrážami a 1 štvorcové okno. Pôvodné vitráže mali tvar šesť a osemuholníkov, obsahovali leptané tabule s náboženskými výjavmi a donačnými nápismi z 18. stor. - najstaršie boli z r. 1717 (vybrali sa pri poslednej generálnej oprave v. 1991 - 1996 a už sa nenašli).

Stavba bola pôvodne bez murovaných základov, základy predstavovali  trámy z tisového dreva, ktoré sa pri poslednej oprave nahradili betónovými tehlami. Rozmery stavby: dĺžka 34,68 m, šírka 30,31 m a výška 20,60 m. Stavba je zrubová z trámov červeného smreku. Pri jej stavbe sa nepoužil žiadny kovový materiál, ale výlučne drevený  (klince, kliny, skoby) - a to buď z praktických dôvodov (hrdzavenie) alebo hádam aj duchovných príčin (predstava ukrižovania?).   

Fasáda kostola bola z hlinenej mazanice, odľahčenej plevami, upevnenej na kolíkoch, ktoré boli vložené do nej i do trámov. Mazanica bola prekrytá vápennou maľbou a vybielená vápenným náterom. Pri poslednej oprave kostola zistil architektonický výskum zvyšky ornamentálnej bielej geometrickej výzdoby, ktorá sa rekonštruovala (je zaujímavé, že na žiadnej starej rytine sa táto výzdoba nezobrazovala). Pri obnove hlinených omietok počas poslednej generálnej opravy sa použili staré technológie vrátane ručného nahadzovania na zrub, kde napr. kvôli priľnutiu hliny bolo nabitých 35 000 dubových kolíkov.
Vysoká sedlová krížová šindľová strecha kostola je členená štítmi s podlomenicou, čím pripomína strechy na spôsob starých spišských domov, aké sa dodnes v Kežmarku zachovali. Kostol mal na streche aj malú vežu s kovovým krížom, ktorá však bola nahradená pri rekonštrukcii r. 1798 inou vežičkou, no aj tá  sa zo statických dôvodov r. 1893 musela zbúrať.
Okolo kostola bol postavený aj ochranný obvodový múr  - vidieť ho ešte aj na starých rytinách - žiaľ, kvôli dezolátnemu stavu musel byť r. 1900 zbúraný. Z podobných dôvodov sa začiatkom 70. rokov 20. storočia zbúrali aj nepôvodné drevené predsiene pred všetkými troma vstupmi do kostola. Nad vstupmi sa ešte v tom období nachádzali fragmenty latinských mravoučných nápisov, ktoré sa však po zbúraní predsiení vplyvom poveternostných podmienok rýchlo zničili a už ich nebolo možné rekonštruovať.
Kým zvonka vyzerá kostol ako nejaká obrovská hospodárska budova, jeho barokový interiér zaujme každého svojím priestorom a krásou a nemožno sa diviť, že je považovaný za najkrajší spomedzi posledných piatich zachovaných kostolov svojho druhu na území Slovenska. Stropná maľba, ktorá predstavuje modré nebo, oblaky, dvanástich apoštolov, štyroch evanjelistov a nad oltárom obraz sv. Trojice, začala vznikať r. 1717 a tvorila sa celé desaťročia. Pripisuje sa neznámemu levočskému maliarovi Mayerovi, avšak jeho meno v neskoršom popise kostola, ktorý vyhotovil rektor kežmarskej evanjelickej školy Juraj Bohuš v. 1717 - 1722,  je prečiarknuté a dopísané Kramer. Je možné, že došlo ku skomolenine mena a maliarom bol skutočne Gottlieb Kramer z Levoče, lebo sú doklady o tom, že v práci pokračoval jeho syn Ján (Jonáš) Gottlieb Kramer.

Pôvodná dlažba kostola bola z udupanej hliny -  pri poslednej oprave kostola sa v nej našlo niekoľko sto rôznych mincí najnižšej hodnoty z Uhorska, Rakúska, Čiech, Litvy, Lotyšska, Sliezska, Ruska atď., datovaných od 15. po 20. stor. -  je to "obetný dar" kežmarských remeselníkov a obchodníkov pred odchodom na dlhšie cesty alebo “stratené” mince obchodníkov, využívajúcich  známu obchodnú cestu z juhu na sever Európy, ktorá šla aj cez Kežmarok? Neskôr hlinenú podlahu prekryli drevené dosky a postupom času ju "vydláždili" náhrobné kamenné epitafy zo 17. - 19. stor. - najstaršie sú z roku 1688. Posledná oprava “vydláždila” podlahu pod lavicami kamennými kockami.

Oltár
Najstarší opis kostola z pera Juraja Bohuša uvádza: “Pozornosť vstupujúceho upúta oltár, umelecké dielo kežmarského sochára Jána Lercha, ktorý zobrazuje svätú Trojicu.”  Z napísaného vyplýva, že pôvodný oltár musel byť oveľa menší, ba vyskytli sa domnienky, že súsošie sv. Trojice pochádza dokonca z prvého artikulárneho kostola - dôkazov však o tom niet. Dnes sa nachádza Trojičné súsošie v nadstavbe oltára. Oltár predstavuje polychrómovaná ranobaroková drevorezba - jej ústredným motívom je Kalvária s maľovaným pozadím. Pod plastikou ukrižovaného Krista sa nachádzajú postavy Panny Márie, sv. Jána a Márie Magdalény, po stranách starozákonné postavy Mojžiša a Árona. Oltár zhotovil Ján Lerch v rokoch 1718 - 1727. Podľa donačného nápisu dala oltár r. 1718 postaviť kežmarská evanjelická obec a r. 1727 ho dali pozlátiť a premaľovať kežmarský lekárnik Joachim Augustín Weiss s manželkou Martou Várady - Szakmáry.

Kazateľnica
Kazateľnicu - polychrómovanú drevorezbu, ktorá spočíva na postave anjela a na prístupových schodoch -  zhotovil Ján Lerch v r. 1717 a odovzdaná bola k Novému roku 1718. Kazateľnica je na parapete rečnišťa zdobená plastikami Krista, evanjelistov Matúša, Marka, Lukáša a Jána (pričom sa zachováva ich latinské pomenovanie) na prístupových schodoch sú plastiky starozákonných prorokov Izaiáša, Ezechiela a Daniela. Prorok Jeremiáš je nad dverami, vedúcimi k schodom kazateľnice. Na vrchole baldachýnu je umiestnená plastika triumfujúceho Krista. Zhotovenie kazateľnice zaplatil kežmarský senátor Michal Goldberger s manželkou Juditou Maukschovou - ich rodinné erby sú zvečnené na kazateľnici. Po smrti Michala Goldbergera v. 1743 nechali kazateľnicu pozlátiť a dekorovať vdova a adoptovaný syn Dávid Goldberger. Práce vykonal Ján Gottlieb Kramer. Kazateľnica je situovaná tak, že na
ňu vidieť z ktoréhokoľvek miesta v kostole a vynikajúca akustika v chráme umožnila všade dobre počuť slová kazateľa.

Krstiteľnica
Pred oltárom stojí na podstavci kamenná krstiteľnica s medeným vekom, okolo nej je ozdobná mreža. Hoci každá literatúra uvádza, že z prvého artikulárneho kostola pochádza len dolná - kamenná časť krstiteľnice, pri posledných reštaurátorských prácach sa objavil latinský text, ktorý potvrdzoval, že aj ostatné časti - medená misa svrchnákom - sú datované rokom 1690 a boli zhotovené za čias k
ňaza Michala Fischera. Pieskovcovú časť zhotovil a daroval kamenár Michal Sonnewitz. Zábradlie okolo krstiteľnice urobil a daroval miestny kováčsky majster Ján Köhler, medené veko Ján Jakub Brucker (pod ním je zrejme meno obnovovateľa Martina Johannidesa a rok 1768), vnútornú misu na vodu pre krstenie vyhotovili a darovali Andrej Landinus a Daniel Czernil - všetci traja boli medikováčski majstri v Kežmarku a ako ďalší majster (alebo donátor?) sa uvádza B. Ambrosius (v dobovom zozname kežmarského obyvateľstva sa však jeho meno na rozdiel od ostatných nenachádza).

Organ
Už v roku 1717 sa kežmarská ev. a. v. cirkev snažila aj o postavenie organu - napokon podpísala zmluvu s levočským organárom Vavrincom Čajkovským, ktorý ukončil stavbu nástroja v r. 1720. Organ mal 12 registrov (manuál 10 apedál 2). Juraj Bohuš uvádza: “Ozdobou kostola je aj pekne znejúci a dosť drahý organ...” 
V r. 1727 dal organ na svoje trovy pozlátiť a ozdobiť Michal Fischer starší s manželkou Evou Unterbaumovou. V roku 1729 organársky majster Martin Korabinský zo Spišskej Novej Vsi nástroj dokompletizoval - pripojil ďalší organ so 6 registrami, tzv. pozitív, ktorý bol starší ako predošlý (pochádzal snáď z prvého kežmarského artikulárneho kostola, hoci dokladov o tom niet?) a tak vznikol dvojmanuálový organ s 18 registrami. To sa uskutočnilo na náklady Žigmunda Szakmáryho a jeho manželky Zuzany Szontaghovej.  Žiaľ, umiestnením pozitívu sa veľmi nešetrne prekryli a poškodili maľby na poprsnici prvého organového chóru.
Skri
ňa organu je zdobená bohatým vyrezávaním a píšťaly sú zdobené maľbou obludných hláv, cez ústa ktorých vychádza zvuk. Kežmarský organ je najstarším a tým aj najcennejším funkčným dvojmanuálovým nástrojom svojho druhu na území Slovenska. Má 1168 píšťal. Keďže na začiatku poslednej generálnej opravy kostola nebol organ nijako zabezpečený, vandali zničili niekoľko píšťal, ktoré sa museli rekonštruovať. Naposledy bol organ opravovaný v r. 1995 - 1998.

Chóry 
Zaujímavé je členenie jednotlivých šiestich chórov - zvlášť bol pre mládencov (a), zvlášť pre devy (b), zvlášť pre uč
ňov - tzv. prechodový chór (c), zvlášť pre spevákov - spievajúcich bez  organu, ktorý boli na chóre za oltárom (d), na prvom organovom chóre (e) mal hlavné miesto organista a kantor, na druhom (f) bol chlapčenský spevokol. Hoci zmluva so staviteľom “predpisovala” zhotoviť len 5 chórov, neskôr pribudol ďalší - prechodový, spájajúci dievčenský a oltárny chór. Pôvodne sa na oltárny chór dalo zrejme vyjsť osobitným schodišťom, ktoré však zaniklo pri postavení drevenej predelovej steny s výmaľbou, ktorá v 18. stor. oddelila priestor pod oltárnym chórom od oltára, kazateľnice a lavíc.     

a) Mládenecký chór sa nachádza na severnej strane kostola. Zdobia ho maľby na poprsnici chóru, ktoré predstavujú výjavy zo Starého zákona a ich naplnenie v Novom zákone: prvý hriech a narodenie Krista, obriezku v Starom zákone a krst Krista, veľkonočnú paschu u Židov a poslednú večeru Krista, obetovanie Izáka a ukrižovanie Krista, záchranu Jonáša z veľryby a zmŕtvychvstanie Krista, Eliášov výstup na ohnivom voze do neba a Nanebevstúpenie. Maľby dal zhotoviť obchodník Vitalis (Lukáš? Pavol?). Iniciály (donátora?) na strope nad chórom už nie sú čitateľné.

b) Dievčenský chór na južnej strane kostola zdobí na poprsnici drevorezba vpodobe hlavičiek anjelov - práca Jána Lercha. Je to jediný chór bez výmaľby a biblických citátov. Ani tu už nie sú čitateľné iniciály na strope.

c) Učňovský chór na juhovýchodnej strane má na poprsnici bohatú výmaľbu, pozostávajúca z biblických citátov. V medzi citátmi je obraz, ktorý predstavuje starozákonný výjav - predaj Jozefa jeho bratmi do Egypta. Tento obraz vznikol - z. V r. 1756 navštívil Kežmarok katolícky jágerský biskup a áľovský komisár František Barkóczy. Pri odchode ho sprevádzala meštianska jazda - v bol aj Jozef Vajda, ktorý bol kedysi v službách Barkóczyho a pri rozlúčke ho požiadal, aby dal pozdravovať panovníčku Máriu Teréziu, čo biskup s vážnosťou aj prisľúbil. Jeden z prítomných to považoval za opovážlivosť a Vajdu namyslencom a bláznom. Obaja priatelia sa pohádali, údajne aj pobili, výsledkom čoho bol súd a finančná pokuta, ktorá sa nevedno prečo darovala kežmarskej ev. a. v. cirkvi. Z tých peňazí sa dal namaľovať spomínaný obraz. I datovanie svedčí o tom, že tento chór musel vzniknúť neskôr ako ostatné. 

d) Oltárny chór na východnej strane kostola je riešený veľmi zaujímavo. Je otázne, či oltár nebol pôvodne posunutý viac dozadu ako teraz a či chór za oltárom nebol postavený neskôr ako ostatné, pretože maľby siahajú až po jeho podlahu, čo z prízemia vôbec nevidieť a dokonca na niektorých rytinách ani chór zobrazený nie je, i keď podľa zmluvy so staviteľom sa mal zhotoviť na ešte začiatku stavby. Na tomto chóre je najbohatšia výmaľba spolu s citátmi za až na steny okolo oltára. Za autora malieb sa považuje Ján (Jonáš) Gottlieb Kramer z Levoče. Na východnej stene od oltára je obraz Mojžiša so zákonnými tabuľami na hore Sinai, pri
ňom vidieť Jeruzalem a ďalej je anjel s apoštolom Jánom. Na východnej stene oltárneho chóru je obraz Krista, vznášajúceho sa do nebies, pod ním starozákonný “otec” Abrahám a novozákonný apoštol Pavel. Výjav pokračuje kľačiacim starozákonným prorokom Izaiášom a anjelom, ktorý sa žeravým uhlím dotýka jeho pier. K všetkým týmto i ďalším výjavom sú pripojené biblické výpovede. Maľby na chóre pokračujú v zadnej časti starozákonným výjavom zápasu Jakuba s Bohom. Podľa nasledujúceho nápisu s rodinným erbom sa dozvedáme, že maľby dala zhotoviť r. 1748 vdova po Joachimovi Augustínovi Weissovi Marta Várady - Szakmáry. Na zadnej časti chóru je ďalej maľba modliaceho sa Krista v Getsemanskej záhrade, za tým je namaľovaný hrob Lazara, pri ktorom sú jeho sestry a Ježiš. Na južnej stene od oltára je namaľovaný výjav Ježišovho premenenia -  postava Krista, Mojžiša a Eliáša, pod nimi apoštoli Peter, Jakub a Ján. Ďalšia postava, predstavujúca Boha, drží knihu so siedmimi pečaťami, na nej leží baránok - výjav sa týka Zjavenia Jána. Kým všetky biblické texty sú písané v nemčine, na klenbe nad chórom je maľovaná svätá Trojica a znak cisárskeho habsburského rodu - orlica už s latinským nápisom (originálny latinský nápis bol dlhší, nevedno kedy ho skrátili).

e) Prvý organový chór má na poprsnici maľované postavy anjelov, hrajúcich na rôznych hudobných nástrojoch -  žiaľ, obrazy sú poškodené necitlivým umiestnením organového pozitívu.

f) Druhý organový chór je po dekoračnej stránke najjednoduchší - zdobí ho len drevorezba Jána Lercha.

Patronátna lavica 
Medzi oltárom a vchodom do sakristie sa nachádza viacmiestna patronátna lavica (podľa tradície volaná aj lavicou pre vyšších cirkevných duchovných) s baldachýnom s bohatým vyrezávaným a maľovaným dekorom - pravdepodobne je to tiež práca Jána Lercha a jeho dielne. V lavici sedeli patróni kostola i školy, vyšší cirkevní predstavitelia i rôzne významné osobnosti a návštevy.

Lavice a stallá
Členenie na osobitné miesta pre mužov a zvlášť pre ženy bolo aj v laviciach na prízemí (dodnes sa zachovali na niektorých miestach napísané mená) -  tak to prikazovalo nariadenie Ružomberskej synody z roku 1707. Dokonca spolu nesmeli vychádzať ani z kostola po bohoslužbách - prvé šli ženy a dievčatá. Podľa rozhodnutia Ružomberskej synody sa malo v kostole modliť na kolenách, nie postojačky, preto má každá lavica aj kľačadlo, čo je v evanjelických kostoloch pomerne raritou. Lavice i miesta v nich sú číslované (ukončenie číslice 1 pripomína kotvu - jeden z kresťanských symbolov), ale po poslednej oprave boli necitlivo zostavené a správne poradie lavíc sa už, žiaľ,  nezachovalo.  
Pod chórmi sú umiestnené pomerne jednoducho prevedené stallá (spolu 5 ks) pre predstaviteľov mesta a zástupcov cechov - sú to prístenné  lavice šikmých odsúvacích mreží (tradícia prezrádza, že cez mreže nebolo vidieť, keď si panstvo  občas počas kázne aj pospalo...)

Sakristia
Jedinou kamennou časťou kostola je sakristia -  má dve miestnosti, prerobené z pôvodného renesančného hostinca a časť ich pôvodnej nástennej výzdoby sa zachovala dodnes. V týchto miestnostiach bola aj evanjelická škola, ktorá tiež musela byť za mestským hradbami - neskôr sa pre
ňu postavila osobitná budova. Zariadenie zo starej školy, ktoré pretrvalo takmer tri stáročia -  katedra pre učiteľa a lavice pozdĺž stien -  sa po poslednej oprave kostola stratilo. Do steny sakristie sú zapustené kamenné epitafy, patriace notárovi Antonovi Sponerovi z. 1754 a obchodníkovi Samuelovi Mudránymu s manželkou Máriou Sponerovou z r. 1765, ktorá dala renovovať celý kostol na svoje náklady. Z vonkajšej strany sakristie vedie vchod do časti krýpt s etážovým pohrebiskom pod kostolom, datovaný rokom 1791. Ostatné časti krýpt pod kostolom sú na škodu veci neprebádané.

Opravy kostola
Drevený kostol bol v minulosti viackrát opravovaný. Od r. 1892 bol zaradený medzi pamiatky, chránené štátom. Menšie opravy za Rakúska - Uhorska, I. a II. Československej republiky mu však neveľmi pomohli. Preto cirkev dala kostol r. 1967 do správy Múzea v Kežmarku s podmienkou, že ho štát opraví. Nestalo sa tak napriek tomu, že kostol bol uznesením vlády Slovenskej socialistickej republiky č. 54 zo d
ňa 15. marca 1985 podľa § 3 zákona SNR č. 7/1958 Zb. SNR o kultúrnych pamiatkach vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. R. 1991 bol kostol vrátený cirkvi a vďaka zmenenému režimu začala cirkev sama kostol opravovať - zrekonštruovala sa zrubová a krovová časť, obnovili hlinené omietky, reštauroval sa oltár, kazateľnica, patronátna lavica, krstiteľnica, organ i lavice. Na opravu, ktorá stála do 15 miliónov, prispel najväčšou mierou Fond Pro Slovakia, Ministerstvo kultúry SR, vysokou sumou prispeli aj bývalí obyvatelia Spiša, dnes žijúci v Nemecku, Rakúsku i USA; financie dali aj Ministerstvo zahraničných vecí SRN, mesto Kežmarok, evanjelickí veriaci, ba aj kežmarská rímskokatolícka cirkev. V súčasnosti sa po niekoľkoročnom snažení podarilo kostol zapísať do zoznamu pamiatok UNESCO pre zachovanie svetového dedičstva, a to 7. 7. 2008

Nora Baráthová
Vyrobené © 2007 www.mzdyauctovnictvo.sk
Veková
kategória
1 osoba
Drevený
artikulárny kostol
a Nový kostol v
Kežmarku
Lyceálna knižnica v
Kežmarku
Dospelí a
dôchodcovia
3,- €
2,-€
Študenti
stredných a
vysokých škôl
2,-€
1,-€
Deti do 15 rokov,
ZŤP
1,5,-€
1,-€
Študenti
základných a
stredných škôl v
Kežmarku
0,50 €
0,50 €
Príplatok mimo
otváracích hodín
pre 1 osobu
  1,-€
  1,-€
Mimo otváracích hodín (no nie však v nedeľu) je možné nahlásiť skupinu (minimálny počet 15 ľudí) len písomne na adrese cirkevného zboru.
Poplatky za fotenie a filmovanie
Drevený artikulárny kostol
Nový kostol
Lyceálna knižnica
Komerčné fotenie 1 hodina
15,-€
15,-€
Komerčné filmovanie 1 hodina
  40,-€
40,-€
Komerčné filmovanie 1 deň
400,-€
400,-€